Přidej zprávu »
--: --
Ziki: Ziki, jsi připraven na další výlet?! *Vykřikl na něj otec zrovna ve chvíli, kdy přicházel do kuchyně, aby se mohl nasnídat.* Zase? Vždyť jsme před pár dny byly v čajový zemi, to je teď nějaká nová rodinná tradice cestovat do neznámých míst? *Otec se ze srdce zasmál a pokračoval:* Asi ano, ale je to fajn si někam vyrazit, ne? *Ziki se lehce usmál a pronesl:* To ano… *Otec zatnul pěst a vykřikl:* Tak vyrážíme! Oblékni se a můžeme jít, všechno na cestu už jsme s maminkou zařídili, takže stačí, když se postaráš o svoje oblečení! *Ziki poslechl a v rychlosti se oblékl. Rodina tedy vyrazila na cestu. Vzhledem k tomu, že byla Ptačí země relativně daleko, museli přidat do kroku. Proto místo chůze spíše běželi a skákali ze stromu na strom, přičemž jim pomohlo, že jsou vlastně všichni ninjové, takže byli na rychlé cestování trénováni. Když po dvou hodinách konečně dorazili na místo, všichni si užili tu chvíli, kdy měli výhled na celou zemi. Ovšem, jejich cíl byl o něco dál, hlavní město ptačí země. To už trvalo jen chvíli a už se procházeli ulicemi města.* Tak kam půjdeme nejdřív? Určitě chci vidět zdejší jezero, slyšel jsem, že je prý největší v zemi. Jo a taky je tu prý spousta umělců na volné noze, tak je můžem omrknout a možná si něco i koupit. Tak, co dřív? *Zavelel otec a chvíli se na sebe všichni příslušníci rodiny tázavě dívali jeden na druhého.* Noo.. já bych se podíval na to jezero. *Pronesl Ziki.* Tak jdem! *Vykřikla Zikiho maminka a všichni se vydali směrem k jezeru. Bylo nádherné, bylo větší, než jaké je v Kumogakure a navíc o tolik čistější. Slunce se od vody odráželo a lesklo se jako nabroušený diamant, což v Zikiho očích vytvářelo krásnou smršť hvězdiček. Všichni si sedli na břeh a užívali si pohodu, jež jezero a celkově toto město přinášelo. Házeli žabky, povídali si příběhy, přičemž mluvil hlavně otec, který má nejvíc bojových historek a když byli všichni vyrelaxovaní, což po takové fyzicky náročné cestě potřebovali, rozhodli se projít si zdejší umělce. Nejprve došli k mistru řezbáři, který měl ve svém napůl stánku napůl dílně všemožné volné tvorby ze dřeva, které byly nejčastěji exotická zvířata, nebo bysty slavných ninjovských osobností, ale daly se mezi nimi najít i různé abstraktní sochy. Ve svém ateliéru je přivítal obtloustlý muž s dlouhými vlasy a širokým úsměvem a s řezbářským nářadím v rukou. Provedl je svými uměleckými kousky, ke kterým vždy dodal nějakou historku nebo vtípek, nebo důvod, proč ho napadlo zrovna tohle atd., což z návštěvy jeho ateliéru dělalo dokonalou kulturní záležitost. Když prohlídka skončila, řezbář se s nimi rozloučil a rodinka šla dál, tentokráte k malíři. Byl to vyzáblý muž, jehož kůže byla bílá jako stěna a jeho vlasy neupravené a rozcuchané. Oblečen byl převážně do hnědé kůže a kolem těla měl spoustu různých opasků s malířskými potřebami, barvy, voda, různé druhy tužek atd. Tento umělec už tak vřelý nebyl, rodinky prohlížející jeho umění by si ani nevšiml, kdyby ho k tomu Zikiho otec, Kenji, nenasměroval hlasitým pozdravem. Až tak se staral o svoje kresby. Nakonec se přesto k rodince přes binec v dílně dostal a popřál jim pěkný den.* Éhh. Vy si asi chcete… prohlédnout obrazy, jasně, jasně, obrazy… No, tak… tady je můj… nejoblíbenější kousek, maloval jsem ho pod vlivem dro… *Až teď si uvědomil, že vedle Kenjiho a jeho ženy stojí i devítiletý chlapec, Ziki.* Pod vlivem drozdího zpěvu, ten mě velmi… inspiruje… *Poškrábal se nervózně za krkem a pokračoval.* No a tady je další… *Chaotická přednáška o jeho umění byla sice často nepochopitelná a nevstřebatelná, ale byla zábava sledovat, jak se zvláštní umělec chová. Zikiho velice zaujal, byl nevšední a to Ziki vždy na lidech vítal. Když prohlídka skončila, Ziki donutil otce, aby jedno z jeho děl koupil, což si mohl dovolit, protože Zikiho rodina nebyla jedna z nejchudších, přestože nebyla ani jednou z nejbohatších. Ziki byl nadšený, že si domů přinese obraz z tak vzdálené země a bude se s ním moci chlubit. Navštívili ještě další umělce, ale ti už tak zajímaví nebyli a tak na ně Ziki brzo zapomněl. Pak už byl Ziki unavený a tak přemluvil rodiče, aby už vyrazili domů. Jako minule i teď byli všichni vyčerpaní, možná ještě víc než tehdy, protože teď znovu domů běželi. Proto si všichni okamžitě lehli do postele a spali až do dalšího odpoledne. Ziki si poté obraz vyvěsil v pokoji.*
---: ---
Razoi: *Pokračoval ďalej a došiel na ulicu kde ho už čakal samuraj s ktorým prišiel* Meškáš. *Oznámil to Razoiovi pokojne fajčiac cigaretu* Sorry ale nemám hodinky... *Povedal Razoi a viac už si nepovedali obaja pretože obaja zažili dnes niečo o čom sa im obom nechcelo rozprávať...Ďalej pokračovali v ceste mlčky*
Namine: *Kývla hlávkou a pousmiala sa* Tiež som ťa rada spoznala... Razoi... Snaž sa, aby si sa stal dobrým samurajom.. A možno sa niekedy v Zemi železa stretneme.. *ked ale odpovedal na jej otázku, zarazila sa.. Na okamih nebola schopná reagovať, a tak sa len usmiala,* "Jinchuuriki.. Áno, určite sa s tebou ešte stretnem.. Chcem si s tebou zmerať svoje sily.." Hlavne na seba daj pozor.. *mávne mu rukou. Mala toľko otázok naňho, ale tie musia počkať.. Niekedy nabudúce.*
Razoi: *Naviedla ho na správnu cestu a došli už takmer na okraj lesu* Tak zbohom... Rád som ťa spoznal. *Jej otázka ho trochu zaskočí ale nie natoľko aby nevedel odpovedať. Ani sa nad tým veľmi nezamýšľal a odpovedal jej v priebehu 5 sekúnd* No proste... lebo som jinchuriky. "Tak týmto si u mňa skončil" *Ozval sa Hachi* "Povedz mi Hachi kedy som u teba neskončil" *Na to sa už Hachi neozve a Razoi sa usmeje. Otočí sa a pomaly kráča smerom von z lesa. Ešte jej jednou rukou na rozlúčku zakýva*
Namine: *Vydýchne si, keď sa uistí, že je v poriadku,* Nerada sa lúčim takto, ale.. Len ti ukážem cestu von z lesa, navediem ťa na smer, ktorým je hlavná ulica mesta.. Chcem tu ešte nejakú chvíľu ostať a nechcem ťa zdržiavať.. Sama neviem, koľko je presne hodín, tak.. Aby si nemeškal.. *po tom, ako sa dozvedela, že Raikage ide po tomto chlapcovi, znova sa ozvalo jej vyspelejšie správanie, a tak i tak komunikovala. Rozišla sa smerom kadiaľ predtým prišli,* Prečo po tebe tá mrcha ide?
Razoi: *Postaví sa a pokrúti s hlavou najprv do jednej strany a potom do druhej* Myslím že som už v poriadku... *Pozrie sa ešte na stromy a všimne si štebotajúje vtáky.* "Nádhera" *pomyslí si a potom začne rozmýšľať ktorým smerom vlastne prišli. Chytí sa jednou rukou za hlavu, poškriabe sa * A to odkiaľ sme vlastne prišli?
Namine: *Pomaly ho pustí a odtiahne sa tak, že zadkom dopadne na zem, takže znova sedí.. Rukami si začne zotierať slzy, ktoré už pomaly zaschli na jej pleti, pretože prestala plakať.. Bola len nahnevaná na Raikage.. Najskôr má kvôli nej sledovať a zradiť svojho kamaráta Kazukiho, teraz sa dozvie, že chce dostať toto 'dieťa' ?.. Čo je to za kravinu! Čo je to za Kage?!.. Pomaly si začína vytvárať istý odpor voči autoritám. Šťastie, že vypadla z dediny. Nesmelo kývne smerom ku chlapcovi a ešte stále sa jej červenajú oči od sĺz,* Môžeme.. *hlesne potichu a začne sa stavať na nohy, pričom podá chlapcovi ruku, ak by náhodou potreboval pomoc,* Opatrne.. Môže sa ti znova zatočiť hlava..
Razoi: Spávne Namine...Máš pravdu "Ach, odkedy je zo mňa taká citlivka" *Držal ju v objatí pokým Namine nebola menej napätá potom sa jej spýtal* Nevrátime sa už?
Namine: *Chvela sa a v hrdle mala strašnú guču, kvôli ktorej nedokázala ani rozprávať. Nedvíhala ani hlavu, keď na ňu prvýkrát zavolal. Nechcela, aby ju videl ktokoľvek plakať.. Videla to akurát Mei a Kazuki.. Nechcela tým trízniť niekoho ďalšieho, no jednoducho si nevedela pomôcť. Začula, ako prestal hrať a znova na ňu volal. Ucítila aj dotyk na svojich ramenách, preto inštiktívne rukami zakryla svoju zmáčanú horúcu tvár. Nechcela ukázať svoje slzy.. Hlavou jej trošku zavrtela, aby vedel, že to nie je kvôli tomu, že by hral zle.. Lenže slovami mu to nedokázala teraz povedať. Zavzlykala trochu hlasnejšie, pretože si konečne spomenul.. To ju potešilo, ale.. Trochu ju aj zarazilo, že ju klamal.. Ale nemala by mu to zazlievať.. V podstate chcela urobiť to isté.. Vlastne mu aj klamala o tom, odkiaľ je, ale nebola schopná slova.. Lenže potom jej srdce vynechalo jeden úder, stŕpli jej prsty na končatinách a prebehol cez ňu mráz.. Už neboli počuť jej vzlyky.. Rukami rýchlo vystrelila smerom ku chlapcovi a objala ho okolo krku,* Nedovolíme...jej...to... *stále mala guču v hrdle, preto rozprávala pomenšie a potichu.. Mala na Raikage strašný vztek.. Každému len ubližovala!*
Razoi: *Všimol si že s Namine sa niečo deje* Hej si v poriadku? *Spýtal sa, ale všimol si ako jej z očí tečú slzy. Hneď odložil husle.* "Ach zase, som urobil niečo zle a ani neviem že čo" *Dal jej obidve ruky na ramená a povedal* Hej, Namine prosím neplač... Ak hrajem hrozne mala si mi to povedať hneď. *Razoi nikdy neznášal dobre pohľad na plačúce dieťa a o to horšie keď dievča.* Hej Namine, prosí­m neplač, všetko bude dobré... *Jedna jej slza mu spadla na ruku a potom začalo sa mu všetko premietať ako na filmovom plátne v hlave* "Počkať ja si už spomínam... Nechcela sa náhodou vyzliecť... Ehrg... Razoi teraz to nerieš..." ...Neplač Namine! Ja už si spomínam... stretli sme sa v meste. A potom si mi ukázala tento les. A ukázala že vieš robiť nádherne veci z dreva. Ach ale ja som ti v jednej veci klamal v skutočnosti sa nevolám Riko ale Razoi... Prepáč, klamanie je zlé ale Riko je moje samurajské meno a... Raikage ma chce chytiť a uväzniť. Preto som ti nepovedal skutočné meno. "Si blázon ak jej to hovoríš" *Ozval sa Hachibi* "Teraz je to jedno... dôležitejšie je aby prestala plakať" ...Namine a dnes predsa nemôžeš plakať veď len pozri aký je krásny deňˆ. *Rozprával rýchlo Razoi aby jej to všetko stihol povedať a dúfal že prestane plakať a znova sa usmeje*
Namine: *Zarazila sa pri jednom slove.. Nechápala ho.. Vedela, čo znamená, keď sú dvaja ľudia manželmi, ale nevedela čo to znamená byť milencami,* Sme... kamaráti.. *hlesla potichu. Z ničoho nič mala pocit, akoby naozaj stratila kamaráta.. Aj keď vlastne kamarátmi neboli.. Boli len známi, ktorí sa náhodne stretli.. Ten skľučujúci pocit, ktorý mala ohľadom Rika.. sa náhle pri jeho hraní na husle, premenil na bolesť, s ktorou sa už zmierila, ale teraz znova pramenila na povrch cez jej pomyselné brnenie, ktoré si vytvorila kvôli jej mŕtvym blízkym..* "Mami.... Tati...." *mala sklonenú hlavu a jej telo sa celé triaslo.. Rukami objala sama seba okolo trupu.. Jej tiché vzlyky nebolo vôbec počuť, pretože husle tie zvuky prekrývali a i tak vzlykala skoro nečujne.. Po tvári sa jej valili horúce slzy, ktoré sa na jej líčkach menili na chladivé kvapôčky..*
Razoi: Hmm, ďakujem takže ty si mi ju darovala... to sme kamaráti,priatelia,milenci alebo bývali spolužiaci či niečo úplne iné? *Pokúsi sa zahrať pár tónov na flaute keď už je jeho ale nejako mu to veľmi neide. Ale po chvíli sa mu podarí zachytiť melódiu ktorú Namine pískala* "Ja viem hrať na flaute?" *Zamyslí sa lebo si už vôbec nepamätá žeby niekedy hral na flaute.* "Samotná samota... pri týchto slovách má tiež napadá jedna skladba" *Dá flautu nabok schytí husle a skúsi zahrať melódiu odkaz » * Vau asi mám fakt veľmi pesimistický repertoár... Asi sa najbližšie budem učiť a vymýšľať nejaké veselé skladby a žiadne smutné.
Namine: *Vezme si od neho naspäť fľašu a položí ju vedľa seba. Ona smädná nebola, ale nechala ju vonku pre istotu, aby ju nemusela znova odpečatiť. Zakrútila trochu hlavou a povzdychla si,* Áno, je moja, ale teraz je už tvoja, pretože som ti ju darovala.. Mmmmm.. *zahryzne si nervózne do pery. I ju napadlo, že by asi jeho mozog potreboval akýsi podnet, nejakú silnejšiu spomienku, či predmet, vďaka ktorému by si mohol svoje ostatné spomienky odblokovať,* Netuším, čo za pieseň to bolo.... Ale znela smutne.... Skoro ako samotná samota.... *zvesila hlavu.. Kúsok onej melódie jej zaznel v hlave, a tak sa ju snažila napodobniť tým, že ju začala pískať.*
Razoi: "Voda, Namine, husle samuraj...hmm... stále nič" Prepáč nespominám si. *Povie a trochu sa napije, podáva jej fľašu naspäť* Ďakujem ale už nechcem. *Obzrie sa a na pravo od neho si všimne drevenú flautu* "Tie husle sú asi moje... áno to aj dáva zmysel ale čo tá flauta?" Aha flauta. To je tvoja? *Snaží sa zachytiť čo najviac faktov a čo najviac rozmýšľať a myslí si že mu to pomôže rozpamätať sa.* "Určite potrebujem nejaký silný podnet aby som si spomenul ale aký?..." Nevieš náhodou akú skladbu som hral dnes na husliach?
Namine: *Znepokojene sa naňho pozrie. Nevedela, ako by mala na niečo takéto reagovať,* Som Namine.. *povzdychne si,* Asi pred dvoma hodinami som ťa stretla na ulici, tu v meste, ako si hral na husle.. *potichu zamrčí a šikovno mu rukami zatlačí na jeho ramená, aby sa znova posadil,* Pozri sa, v akom si stave! Nepremáhaj sa a seď.. Neviem, čo tu robíš.. Hovoril si, že si sem prišiel ešte s jedným samurajom, s ktorým sa máš o šiestej stretnúť.. *vytiahla zvitok, ktorý rozvinula a odpečatila z neho fľau s čistou vodou. Podala mu ju a druhou rukou zvitok zatiaľ zvinula naspäť a zastrčila si ho do brašne,* Tu máš, napi sa..
Razoi: *Snaží sa spomenúť si aspoň na niečo ale nedarí sa mu* ...Nie, prepáč nespomínam si. A nevieš čo tu vlastne robím? Prečo som tu? A kto vlastne si? *Natiahne sa k nej rukou aby sa jej chytil ale zatiaľ nedočiahne. Druhou rukou sa opiera o zem a nemotorne sa pokúša postaviť sa*
Namine: *Konečne uvidela, ako s amu pohli viečka a on zrazu otvoril oči,* Ach, Riko!.. *vypískla radostne. Bola ešte dieťa, a tak sa z takýchto vecí dosť tešila,* Vďaka nejakej vyššej entite! Si v poriadku?.. Čo sa ti stalo?.. *vyvalila naňho hneď niekoľko otázok, ale hneď aj stíchla, pretože.. on si nepamätal vôbec nič!* Riko... *zahryzla sa do pery a trochu si ju ožužlala,* Nepamätáš si ma?.. Vôbec nič si nepamätáš?..
Razoi: *Po chvíli otvoril oči a nabral vedomie, pomaly sa pokúšal vsať ale cítil ako mu zmeravela celá chrbtica tak zastonal a nakoniec ostal sedieť. Pretrel si oči a uvedomil si že si nemôže spomenúť čo sa stalo.* Kde to som? Čo sa stalo? *Pozrel sa na Namine a preľakol sa keď si uvedomil že je mu povedomá ale vôbec netuší kto ona je, dostal totiž krátkodobú amnéziu* A kto vlastne si ty? *Spýtal sa ale potom si jednou rukou chytil hlavu ktorá ho ešte stále bolela* "Čo sa deje? Na nič sa nemôžem rozpamätať..."
Namine: Riko! Riko! Preber sa!.. *hulákala spod neho zavalená Namine.. Zvonku to nevypadalo nijak.. AKurát, že občas akoby jeho telo nabralo sily, a potom znova ochablo. Nepáčilo sa jej to ani trochu. Zo všetkých síl sa zaprela rukami do jeho chrbta a odtlačila ho zo seba. Keď už nič iné, aspoň mu stlmila pád, aj keď si ona nepekne podriapala na konároch končatiny.. Niektoré ranky sa jej len krvou trochu podliali, iné zas trochu krvácali, ale pre ňu to bolo nič.. Mala i jednu hlbšiu, ale malú ranku, ktorá sa jej vďaka klanu okamžite zašila na dva stehy. Posadila sa vedľa neho a rukou mu siahla na čelo,* Horúci nie je.. *videla, ako sa mu nadvihovala hruď, preto ostala pokojná. Neostávalo jej nič iné len počkať, kým sa prebudí.. No mala i záložný plán.*
Razoi: *Razoiovu myseľ nachvíľu ovládol Hachi ale nie úplne lebo sa Razoiovi ho podarilo z hlavy vyhnať. Razoi stále ležal na zemi aj keď získal znova kontrolu nad svojím telom. To však netrvalo dlho keď Hachi znova mu vošiel do hlavy. * "ODííííĎ". *Tetno psychický súboj nakoniec vyhral Razoi ale bol tak vyčerpaný že odpadol do bezvedomia. A iba tak tam bezvládne ležal.*
Namine: *Trochu previnilo naňho pozerala, keď začal hovoriť. Myslela si, že urobila niečo zlé. Vlastne niečo také aj v podstate urobila, ale jej to jednoducho nijak zlé neprišlo. Kývla hlavou. Nechápala, prečo by sa nemohla pred ním vyzliekať, ale keď to mal ako samuraj zakázané, tak budiš,* Dobre, prepáč.. Ale nechápem, prečo by som to nemohla robiť.. *palcom si prejde po perách.. Bolo to ďalšie gesto, ktoré robila, keď rozmýšľala. Ak by dávala pozor, iste by si všimla, že chlapec padal na zem a pokúsila by sa ho zachytiť, ale keď sa strhla, bolo už neskoro. Ani dobre nepočula tú jeho otázku, preto na ňu nereagovala, ale reagovala len na ten pád,* Riko.. Si v poriadku?.. *podvihla trochu obočie. Keď sa niekomu len tak z ničoho nič zakrúti hlava, asi nebude celkom v poriadku. Chcela mu pomôcť vstať, ale vstal sám, no hneď na to znova začal padať. Šťastie, že stála tak, aby ho stihla zachytiť.. Lenže bola od neho o dosť menšia a navyše bola dosť chudučká, takže ho síce zachytila, ale spadli spolu na zem.. Ona dopadla na tvrdú zem, na ktorej bolo lístie zo stromov a konáriky, ktoré jej trochu poškriabali nohy a ruky, ale on dopadol na jej telo, čím mu utlmila pád. Snažila sa spod neho vysúkať, ale bol na ňu dosť ťažký,* Riko.. Hej, Riko! Čo sa deje.. Riko! Si v poriadku?.. *rukou sa snaží nahmatať jeho tvár.*
Razoi: Dobre Namine. Počúvaj! Možno že som si ťa obľúbil ale to určite neznamená..."Čo som vlastne chcel povedať... To je dobrá otázka...aha poviem toto"...neznamená že sa máš predo mnou vyzliekať, je to neslušné a navyše som samuraj. Samuraji majú zakázané sa pozerať na nahé dievčatá a ženy. Pokiaľ to nie je ich manželka... A myslím si že to ty nie si. *Hovorí vyčítavo. A potom si zhlboka vzdychne* "Ale nemyslíš si že by to mohla byť zábava?" *Ozval sa z jeho vnútra Hachibi* *Zrazu sa Razoi preľakol a spadol na zem neuvedomujúc si že pri ňom stojí Namine odpovedal svojmu hlasu* Kto si, čo si? *A hlas mu odpovedal* "Nevrav že si zabudol... Tak odpovieš mi prečo si sa nekukol?" *Hachibi sa ešte zasmial* "Choď preč!" *Zakričal v mysli Razoi, postavil sa a prehovoril k Namine* Asi sa mi trochu zakrútila hlava... Dajme tomu že sa nič nestalo. *Povie unavene, oči sa mu zatvoria a zase začne pomaly padať na zem*
Namine: *Takéto veci išli mimo ňu. Nevedela, že niečo takéto sa nepatrí. Holt, jej rodičia umreli, keď mala 5 rokov a proste jej v takom veku nevysvetlili, že by sa nemala vyzliekať pred cudzími ľudia.. Teda!.. Pred hocikým.. A hlavne nie pred chlapcami a ešte k tomu niekde na verejnosti.. Za čo sa lesík aj celkom dal považovať.. Pri jeho kriku sa zastavila. Síce mala kraťasky už na členkoch, ale nohavičky mala na sebe.. Naklonila hlávku do strany pri jeho reakciách,* "Čo mu je?.." P-počkaj..!! *zvolá za ním, keď prchá zo stromu dole.. Schytí kraťase a vytiahne si ich hore a napodobní chlapca.. Dostane sa dole zo stromu,* Riko!..
Razoi: "Čo to robí!?!?" Čo ti šibe! Ja to nechcem vidieť. A ani nemôžem samuraji majú také veci zakázané! *Zakričí keď ju uvidí ako sa vyzlieka. Rýchlo vstane.* "Nie musím ovládať svoje pudy nepozriem sa tam." *Otočí sa od nej ešte pred tým než si úplne kraťasy stiahne dole. Jedno očko mu ale ujde a pozrie sa tam na dve sekundy. Rýchlo sa otočí naspäť. A pomocu techniky Kinobori no waza rýchlo uteká zo stromu*
Namine: *Začal rozprávať. Horlivo prikývla pri jeho prvej vete o tom, že chce vedieť, ako sa robia deti. Rozšírili sa jej hneď očká, pretože bola nedočkavá, ale prvá možnosť sa jej nepáčila. Už vedela, že bocián bábätká nenosí. Na vlastné oči videla pôrod, ale nevedela, ako sa to bábätko dostane do bruška. Potom ale spozornela, keď začal hovoriť o dvoch ľuďoch,* Pusy.. pusinky... To dáva zmysel!.. Tak by sa to bábätko dostalo do bruška.. *zajásala, ale stále jej zvedavosť nebola úplne uspokojená, pretože netušila ako ôže z pusiniek vzniknúť bábätko,* "Ale nie!.. Prečo ma maminka bozkávala na pery?.. Chcela aby som mala bábätko?.." *prebehlo jej hlavou. Vyskočila na nohy a začala si rozopínať kraťasky a sťahovať ich dole,* Ja zas viem ako sa deti rodia.. Ukážem ti to..!
Razoi: "Prečo? Prečo sa ma musí pýtať také somariny? Čo som komu urobil?" *Zamyslí sa Razoi. Ľahne si na drevenú podlahu dá si ruky za hlavu a rozmýšľa ako sa z toho vykrúti* "Do kelu, čo už len ja môžem o tom vedieť? Mám 11rokov..." No dobre, takže chceš aby som ti vysvetlil ako sa robia deti... No takže je to nejako takto... Sú dve možnosti neviem ktorá z nich je pravdivá na to musí prísť každý sám. "Ach už teraz kecám blbosti..." Takže prvá možnosť je že ich asi prináša bocian. Alebo proste keď sa dvaja ľudia majú radi... "Fú, veď toto ani ja neviem ako to je len som niečo začul... Ako to vlastne bolo?..." No proste keď sa majú veľmi radi až tak že si davajú pusinky *Trochu sčervenie ale snaží sa to všemožne zakryť* tak... sa vezmú budú z nich manželia a potom budú mať asi deti... "Fú, snáď som to zvládol."
Namine: *Natiahne ruky vysoko nad hlavu a začne sa trochu naťahovať, aby uvoľnila tlak v chrbte,* Všetko je len o zvyku a pevnej vôli.. *podotkla a zvesila ruky pozdĺž tela, dlaňami ohmatávala drevo na podlahe. Obľúbila si svoje kekkei genkai,* Hmm.. Neviem, koľko je hodín, ale snáď sa to dá vyčítať aj zo Slnka, ale to by si sa asi musel dostať na vrchol stromu.. *povzdychla si. Už takto o sebe dosť prezradila, preto sa rozhodla, že bude klamať. Ostatně, bolo by fajn vytvoriť si nejaký preudonym, novú minulosť a spôsob života, keď sa chce uživiť ako lovec odmien.. Tak.. Prečo nezačať rovno teraz?* Ja som zo Zeme lesov.. *poklepe si po líčku ukazovákom. Zámerne neodpovedala na otázku, čo ju sem privádza,* Riko?.. *spomenula si na jednu vec, ktorá ju zaujímala odvtedy, čo jej to Mei povedala, ale nevysvetlila. A on vypadal byť od nej starší.. o dosť..* Ako sa robia deti?..
Razoi: Aj tak sa mi páči to drevo viac. Tie príkazy a zákazy sa mi stále ešte nedarí nejako úplne dodržiavať ale v poslednej dobe sa už ako tak snažím... No áno majstra síce mám ale ten iba zriedka vychádza z našej pevnosti... Jeden z našich samurajov tu mal niečo vybaviť. A ja som sa rozhodol že si spravím výlet spolu s ním... Ou to mi vlastne pripomína že sa o šiestej mám s ním stretnúť na námestí, nevieš náhodou koľko je asi hodín? A čo vlastne teba sem priviedlo a odkiaľ vlastne si? *Spýtal sa kedže sa zatiaľ iba dozvedel že nie je odtiaľto.*
Namine: *Prikývne na jeho jednoduchú poznámku, ktorá ju potešila, ale nesúhlasila s ňou. Aspoň nie úplne,* Súhlasím, je to neuveriteľné.. Ale určite nie najlepšia, ktorú si videl, *pri tom sa pousmeje a natiahne sa rukou k jeho tvári, pričom ho ťukne ukazovákom do stredu čela,* Samuraji sú lepší.. Keď vydržíš tie príkazy a zákazy, budeš mať nad týmto to prevahu, *stiahne sa a dá sa znova do vzpriamenej polohy v tureckom sede, ruky položiac na svoje kolená. Tú poznámku myslela tak, že keď sa dokonale stotožný so svojim mečom, bude schopný jej drevo v okamžiku preseknúť,* Čo ťa sem vlastne priviedlo?.. Nemal by si mať nejakého majstra?.. *od mamy vedela čo-to o tých samurajských záležitostiach.*
Razoi: Aha tak asi prepáč..."Strom ma asi fakt nemôže len tak zabiť, čo ma to napadlo" *Zdesenie vystriedalo nadšenie ako ju pozoroval ako robí husle. Usmial sa na ňu* Ďakujem. Ale to je neuveriteľná schopnosť a najlepšia akú som kedy videl. Vau...
Namine: *Zachichúňa sa. Prišlo jej to vtipné, keď to bral tak, že ho chcel strom zabiť,* Strom by sa ťa nikdy nepokúsil zabiť.. Nie z vlastnej vôle.. *povie s úsmevom. Že na ňu niekto zvyšoval hlas.. Na to si už pomaly zvykla, pretože vždy v dedine po nej nepekne pokrikovali a aj vďaka Raikage si vytvorila istú obranu voči tomuto,* A áno.. Toto je u mňa normálne.. Pozri.. *natiahla pred seba ruku, aby vytvorila efekt.. Pohla ňou a z podlahy vyšiel menší konár, ktorý sa začal tvarovať do menšej podoby jeho huslí.. No celé boli z dreva,* Netuším, ako je to možné, jednoducho sa to deje.. *pokrčí nad tým ramenami a týmto mu chcela dať odpoveď aj na to ohľadom flauty,* Pokojne si ju nechaj... A i tamto.. *ukáže prstom na mini husličky, ktoré ostali ležať na podlahe.. Boli krytí korunou stromu a jej listami a navyše tu mali pohodlie.. V zemi lesov si dokonca vytvorila na strome malý domček tým, že splietla haluze..*
Razoi: Aha... stále nechápem *Strach ho už trochu prejde a zoskočí k nej* Vydesila! Vieš nie som zvyknutý že strom sa začne zrazu hýbať a ide ma zabiť. *Hovorí s trochu zvýšeným hlasom* "Asi som to trochu prehnal" *Uvedomí si po chvíli* "Ale ona určite viac!" *Ďalej v rozpravaní už pokračuje pokojne a pokúša sa ju pochopiť* Takže toto je u teba normálne? A túto flautu si vytvorila teraz? A tak rýchlo? Ako je to možné? *Potom pozrie na flautu a spomenie si že mu je vlastne dala aby povedal či je taká ako má byť. Obzrie si ju, a potom fúkne do nej pričom zakryje jednu dierku. Ozve sa zvuk* Vyzerá dobre len má mať asi trochu vetší priemer alebo dierky by mali byť menšie ale nie som si istý. V skutočnosti som flautu iba videl ale nikdy som ju nedržal v rukách. Asi by mi trvalo pár dní pokým by som sa na nej naučil hrať...
Namine: Hmm? *nechápavo mrskne pohľadom na chlapca. Tak trochu jej nedochádza, že svojimi schopnosťami zrejme dokáže ľudí poriadne vystrašiť, keďže stromy sú vlastne živé veci a za normálnych okolností sa rozhodne nehýbu, neohýbajú a rôzne netvarujú a už vôbec nerastú pred očami ľudí závratnou rýchlosťou. No ona to dokázala,* Asi som ťa vydesila, že?.. *povie s ľahkým previnilým výrazom v tvári a rukou si prehodí svoj dlhý fialový cop dozadu,* Niekedy sa okolo mňa také veci dejú.. *sadla si na vytvorenú drevenú plochu do tureckého sedu a vzpriamila sa,* Neboj sa.. *uistí ho,* A tú flautu som vytvorila ja.. Keď si mi ju popisoval..
Razoi: *Rozhliadne sa a vidí scenériu lesa a vidí skoro celé hlavné mesto* "Zaujimavé" *Potom si všimne že Namine ide k nemu* "Ešte viac zaujimavé, ona je shinobi?" *Pomyslí si ale zrazu mu Namine dá do rúk drevenú flautu.* Čože, čo to má znamenať? ...Ty máš flautu? Tak prečo som ti ju mal opisovať? Čo sa to deje? *Zľakne sa keď uvidí ako sa z ničoho nič hýbe strom/drevo* "Toto je divné" Pozor! *Zvolá a vyskočí vyššie keďže vôbec netuší čo sa to deje. A s dokorán otvorenými očami sa ani nestíha čudovať čo sa tu deje* Tak teraz, už nerozumiem vôbec ničomu. *Nechápavo krúti s hlavou*
Namine: *Stále mala zavreté očká. Chcela si to dokonale predstaviť, preto po ňom žiadala detaily. Keď ale začula, že je vyrobená z dreva, cukla sebou a roztvorila oči, pričom natiahla pred seba ruky a za pomoci Mokutonu začala vytvárať jej prototyp flauty.. Síce tvar vystihla, ale dierky boli možno trochu väčšie, než by mali byť, no i jej doplo, že keď ich majú prsty zakrývať, tak musia byť menšie. Nestihla mu ale svoje dielo ukázať, pretože sa dostal hore na strom.. Napodobnila ho a zastala na rovnakej haluzy, ako on.. Vtisla mu rúk jej provizórnu flautu,* Vypadá nejak takto?.. *zatiaľ sa rozhliadla a nechala niekoľko hrubých haluzí, aby sa divno poohýbali a vytvorili pod nimi akoby pevnú podlahu v tvare štvorca, menšie halúzky mohli trochu tlačiť v prípade sedenia, či ležania, ale v konečnom dôsledku mali listy vytvárať zas mäkké prostredie.*
Razoi: Takže flauta je taká ako to povedať... proste oválna ako ceruzka. No je to taký valec. *Snažil sa gestikulovať s rukami a ukazovať jej ten tvar aspoň približne* Je celá drevená... možno môže byť aj s iného materiálu ale tú čo som videl tak tá bola z dreva. Z vnútra je dutá a má niekoľko menších otvorov... Jeden otvor je na pravo a pár otvorov na ľavo. Do jedného otvoru fúkaš vzduch a ostatné uzatváraš prstami. Podľa toho koľko otvorov uzavrieš tak taký ton flauta vydá. Snáď si ju teraz budeš vedieť aspoň trochu predstaviť. *Dopovedal a rozhodol sa že sa v lese rozhliadne použil Kinobori no waza a vybehol na vrchol stromu odkiaľ mal dobrý výhľad*
Namine: *Trochu sa uškrnie. Síce by sa nemala robiť sranda z mŕtvych, ale ona si nevedela pomôcť, prišlo jej to vtipné, pretože jej matka mala niečo okolo deväťnásť rokov, keď bola v Zemi železa medzi samurajmi a od jej odchodu to mohlo byť maximálne desať rokov.. Jej to prišlo, akoby bola jej matka nejaká stará vykopávka,* Áno, bola silná.. *zaklonila hlavu trochu dozadu a zatvorila oči,* Vy samuraji spíte ako normálni ľudia? Myslela som, že spíte posediačky, pri meditácii, *zavtipkovala trochu. Mala zavreté oči, a tak spomínala, ako ju mama ako malú stále nútila učiť sa rôzne samurajské sedy a meditácie. Chizuku síce chcela dať svojej dcérke priestor, nech si vlastnú cestu vyberie sama, ale meditácia sa jej hodí i pri ceste shinobi, ak by sa rozhodla nasledovať otca,* Mohol... Mohol by si mi popísať, ako vypadá a z akého materiálu je vyrobená?.. Umm.. A čo najviac detailov.. *k jeho dedkovi sa nevyjadrovala, pretože každý raz zomrie.*
Razoi: Pieseň Sakuri... *Povie si pre seba a zamyslí sa* "Pieseň Sakury, Pieseň Sakury... čo mi to len hovorí... Aha už viem..." Nikto zo samurajov mi o nej nerozprával asi preto že sa veľmi o históriu nezaujímal ale videl som to meno zapísané v kronike. Je to v podstate taká veľká stena a sú na nej zapísaný všetci významný samuraji. Takže určite musela byť silná... Počkaj kam ideš? *Povedal keď začala utekať, pokrčil plecami usmial sa a kráčal ďalej za ňou. Ľahne si do trávy neďaleko vedľa nej* Jáj toto je dokonca lepšie ako tie naše samurajské postele... Uhm flauta. Pár krát som ju videl, môj dedko na nej niekedy hrával keď ešte...*Na chvíľu zmlkol*...žil. Hrať ale ja neviem. Nikdy som sa na nej hrať neučil.
Namine: *Kráčala dalej ulicou, pričom ho počúvala. Tak moc jej pripomenul rodičov,* Samuraj.. *šeptla pre seba a na okamih sklonila hlavu, ale potom ju otočila na chlapca,* Takže sa ešte len zaúčaš.. *povie zamyslene. Raz by sa chcela do Zeme Železa dostať. Matka jej to sľúbila, no teraz už to nemôže dodržať, keď je mŕtva.. Síce ona samurajom nechce byť, neláka ju to, ale už len kvôli matke si ich ctí, pretože bola jedným z nich.. A vôbec. Patrila k tým silnejším,* Pieseň Sakury.. Pamätá si to meno vôbec ešte niekto? *Pieseň Sakury bolo samurajské meno jej matky. V Zemi Železa bola dosť známa pre svoje schopnosti. Bola to otázka naňho, ale nečakala odpoveď, keďže pohľad upriamila pred seba. Konečne boli na konci mesta a vstupovali do lesa.. Rozbehla sa kúsok hlbšie, ale nebol to hustý les, takže ju bolo stále vidieť. Posadila sa pod strom a oprela sa o jeho kmeň chrbtom.. Nohy natiahla pred seba,* Síce už mám toto mesto zmapované, ale nebývam tu.. *dodá, keď k nej príde,* Vieš ako vyzerá flauta?
Razoi: "V podstate som tiež iba decko ale teraz sa s ňou neidem o tom hádať." *Pomyslel si ako sa pomaly blížili k lesu. A rozhodol sa jej o sebe povedať pravdu kedže ani nemá veľmi čo skrývať okrem toho že je jinchuriki* No ja teraz bývam v zemi železa spolu so samurajmi ktorí sa ma snažia priučiť životu správneho samuraja ale zatiaľ ma to veľmi nebaví. Vieš sú to len samé príkazy a zákazy... A keď už sme pri tom odkiaľ si ty? Si tunajšia obyvateľka alebo si tu iba na výlete ako ja?
Namine: *Uškrnula sa pri jeho poznámke o tom, že bola ešte dieťa. No, mal pravdu.. Dokonca sa tak ešte niekedy správala, ale už dlhší čas si je vedomá určitých povinností,* Možno som ešte dieťa, ale ty tiež nevypadáš zrovna najstaršie, *zazubí sa.. Rozhodla sa mu ukázať svoju detskú stránku. Takpovediac to má od otca, ktorý dokázal svoju povahu meniť podľa situácií.. No holt ona mala tú smolu, či šťastie, že sa riadila i citmi, ktoré zas zdedila po matke. Rozišla sa dlhou hlavnou ulicou hlbšie do mesta,* Takže tu nebývaš.. *ani to nebola otázka, skôr myšlienka, ktorú vyslovila nahlas,* Odkiaľ teda si?..
Razoi: Nie to nemusíš, veď si len dieťa... *Povedal keď sa mu tam chystala hodiť drobné mince* ...No ďakujem *Nevedel čo má povedať, tak sa iba usmial* No dobre poďme, neviem nevyznám sa veľmi tu. Ukážeš mi cestu? *Odložil husle do obalu a ten si dal na chrbát tak ako sa dáva školská taška. Plánoval ak mu ukáže cestu nasledovať jej kroky, po jej boku*
Namine: *Sledovala ho i jeho husle,* Riko.. *zopakovala po ňom, pohľadom skĺznuc od jeho hlavy až po nohy. Vôbec nekryla to, že si ho prezerá. Možno hľadala čelenku, ale tú nikde nevidela. Ostatně, ona mala svoju schovanú, takže bola momentálne bez čelenky tiež. Siahla hlboko do vačku, odkiaľ vytiahla za hrsť drobných. Už predtým ako hral, si všimla, že mu niekoľko ľudí hodilo do puzdra peniaze. Tak ich teraz napodobnila aj ona. Usmiala sa naňho a pokrčila ramenami,* Vlastne som na tom rovnako ako ty.. Od rána sa dosť nudím.. Nedá sa tu nič moc robiť.. Vzadu za mestom je menší les.. Nechceš ísť tam?.. *cítila sa lepšie vo voľnej prírode než medzi kamennými domami a cestami, ale bola ochotná ostať aj tu.. Mala naňho pár otázok.*
Razoi: *Poškriabal sa po hlave a zamyslel. Bol prekvapený z takého hodnotenia* Ďakujem Namine a toto sú husle... a ja som Raz... vlastne som Riko. "Fú toto bolo tesné. Musím si dávať viac pozor na to čo hovorím." *Namine ho trochu vyviedla z mieri tým hodnotením, že skoro použil meno ktoré už nesmie používať* Inak Namine čo máš teraz v pláne? Tak trochu sa nudím...
Namine: *Zaujato počúvala chlapca, ako hral na ten zaujímavý nástroj. Jej matka patrila do klanu Tekubi, takže vedela hrať na flautu, no nikdy ju nevidela a nepočula na ňu hrať. Ani netušila, že to vie, kým sa v Kirigakure nedozvedela od Liath, čím sa klan Tekubi zaoberá, respektíve.. ich techniky. Matka jej ale vždy spievala.. Tá melódia jej prišla dosť smutná. Hudba ju nelákala, ani nechcela vedieť, či v nej drieme po matke talent.. Bolo by to možno dosť bolestivé. Z nejakého dôvodu jej pri tom zvieralo srdce.. Možno práve preto, že jej to pripomínalo matku. Potom sa ale melódia zmenila.. Ani si nevšimla, že sa pomýlil. Očami ale párkrát mrkla do davu, ktorý sa tu hromadil, a potom zas odchádzal, ale drvivú väčšinu času sledovala jeho ruky a tvár. Mala v sebe teraz toľko zmiešaných pocitov.. A to len z jednej-dvoch melódií.. Keď prestal a pozdravil ju, akoby sa prebrala z tranzu. Zamrkala naňho svojimi očami a nebola najskr chvíľku schopná slova. Vstala zo zeme, pootvorila pusu, ale nevydala ani hlások. Rozpačito sa zasmiala, oprúc sa o stenu,* Namine.. *šeptla,* Čo to je za nástroj?.. Hral si.. *hľadala to správne slovo, ale ako niekto, kto sa tomu nerozumie, nevedela jeho hranie popísať,* ..úžasne..
Razoi: *Ako hral ľudia okolo neho prechádzali a sem tam sa niekto zastavil a počúval ho. Ale skoro všetci ľudia sa niekde ponáhľali... okrem jedného dievčaťa ktoré ho pozorne počúvalo* "Skúsim jeden experiment zahrám to čo som skúšal iba dva krát a nemám to veľmi natrenované ale mne sa to páči. Dúfam že sa to bude páčiť aj jej..." * Zmenil melódiu na odkaz » teraz sa na chvíľu pristavilo aj viac ľudí a dokonca jeden hodil aj jednu mincu do obalu na husle. Ku koncu skladby tým že začal byť trochu nervóznym publikom na aké nebol nikdy zvyknutý a nemal ani dostačny tréning sa dva krát pomýlil. Na to niektorí ľudia odišli. A tí zvyšný sa zase niekde ponáhľali.* "Ach nie každý dokáže oceniť umenie" *Dal si v hraní prestávku a opýtal sa dievčaťa* Ahoj, ako sa voláš?
Namine: *Húpala nôžkami dopredu a dozadu a nezaujato sledovala ďalej onen boj. Bola to taká klasická detská bitka bez užívania techník. Chlapci na sebe nemali ako čelenky, taky zrejme neboli ninjovia.. A ak boli miestni, nebolo by to nič čudné.. Napchala si do pusy posledný kúsok Onigiri a spokojne sústo prehltla. Už ju to nudilo, a tak vyskočila na zábradlie, kráčajúc po ňom pomaly a opatrne, aby nenarušila svoj balanc. Pomáhala si udržať rovnováhu rukami. Čím ďalej po ňom kráčala, tým silnejšie počula akýsi neznámy zvuk. Zaujalo ju to.. Zoskočila dolu a vydala sa do davu ľudí, ktorí sa občas zastavili pri chlapcoi, ktorý hral na husliach.. Matka jej rada spievala, ale.. ešte nikdy nevidela hudobný nástroj a nikdy naň nikoho nevidela hrať.. Bez nejakého ostichu sa priblížila ku chlapcovi a sadla si k nemu zboku, nakloniac hlavu do strany a zaujato ho pozorujúc.*
Razoi: *Razoi bol dnes spolu zo samuraiom Zenchim v tomto meste na takom menšom výlete. Zenchi tu bol viac menej z donútenia feudálneho pána aby Razoi nešiel sám. Ale kedže boli v centre mesta Zenchi mu povedal* Dobre počúvaj Riko... Ja si niekde odbehnem ty si tiež môžeš robiť čo sa ti zachce ale o také tri hodiny sa presne tu stretneme. Dobre? *Spýtal sa ho Zenchi* No čo už narobím. Okej *Zenchi odišiel do najbližšej krčmy a Razoi sa ďalej prechádzal rušnou ulicou zrazu ho napadla taká myšlienka že keď už je tu toľko ľudí či by si nemohol trošku privyrobiť. Vytiahol svoje husle. Položil na zem pred seba puzdro a začal hrať na husliach melódiu odkaz » * "Dúfam že mi niekto prispeje aspoň pár drobných"
Namine: *Držala v ruke rýžovú guličku zabalenú do jedlej riasy. Pomaly do nej hryzala a vychutnávala si chuť ryže, ktorú tak milovala. Dnes ala vo vnútri tuniaka, ktorého hneď po lososovi zbožňovala najviac. Bol to taký oddychový, nudný deň. Sedela na zábradlí a sledovala dianie pred sebou. Skupinka starších chlapcov sa kúsok od nej mlátila a ona ich sledovala. Pripomínalo jej to časy na Akadémii v Kumogakure. Keby tam bili viacerí jedného, asi by zakročila, ale bol to férový boj.. jeden na jedného.*
---: ---
Daredamonai: *Natočil se pohledem na Akumu a sleduje divadýlko. Když chlapec odchází jen se zasmál.* "He he stačilo jen říct že už mám zaplatit." *Uchechtl se a zavolal číšníka kterému vysázel tučný obnos za zdejší pohoštění. Mezi tím další z obsluhy odnesli nepotřebné nádobí. Číšník se jen usmál a poděkoval za dýško.* Rádi vás tu znovu uvidíme. *Řekl závěrem a šel si hledět dalších hostů. Daredamonai se zvedl a děvčata ho následovala. opustil restauraci a vydal se dál vstříc krásám města, najezený a odpočinutý.* "Jsem si jistý že se ještě uvidíme Akumo."
Akuma Maku: *Keď dojedol, tak sa šiel napiť, pričom na tvári mu žiaril pohodový úsmev.* "Tak ešte sme sa nedohodli na platení...Asi som mu nejak zabudol vysvetliť, že to on pozval mňa..." *Pozrie na Daredamonaia a na dvojčatá.* "Tak chalan sa teraz venuje hudbe a tie dievčatá sa budú maximálne zaujímať o jeho bezpečnosť, možno o jeho rozkazy..." *Položil ešte poloplný pohár na stôl a jednou rukou sa chcel po niečo natiahnuť, no pritom 'náhodou' štuchol do pohára, ktorý sa vylial.* Ach jaj...som to ja ale nemehlo. *Posťažuje sa a zavolá na čašníka. Zámerne si vyberie jedného, ktorý je za chrbtom dvojčiat. Kým čašník prechádza okolo dievčat a tak im blokuje cestu od stola, tak sám sa šikovne vysunie a pozrie na chlapca. Venuje mu široký úsmev, pričom jednou rukou naznačí, že si skladá klobúk.* Tešilo ma a vďaka za pozvanie. *Ako to hovorí, tak sa už otáča a beží von z reštaurácie.*
Daredamonai: *S překvapením pokukoval na Akumu jak byl z jídla nesvůj a sám si spokojeně přežvykoval.* Není to špatné ... přímo skvostné ... *Pousmál se a spokojeně baštil dál. Sem tam se napil a koukal okolo. Na moment se zastavil na dívce na pódiu.* "Je ještě mladší než já a už umí tak pěkně hrát ... to je neuvěřitelné ..." *Pomyslel si.* "Co víc mi tu chybí ... mohl bych tu celé dny sedět ... cpát se ... poslouchat líbezné melodie ... no nebylo by to skvělé?" *Zasnil se.*
Akuma Maku: *Na sekundu sa pozastavil nad zvláštnym správaním dievčat, no potom si uvedomil vedľa koho to vlastne sedí a teda, že jed v jedle nie je vylúčená možnosť. S poprianím dobrej chute sa tiež pustil do jedla. Najprv si však porciu pred sebou dobre prehliadol a v hlave sa pokúsil si spomenúť na základy stolovania, ktoré sa mu otec snažil vtĺcť do hlavy. Matka sa o takéto veci nestarala, tej šlo hlavne o bojové schopnosti, no otec chcel do Akumu dostať aj takéto veci vo viere, že to zlepší jeho správanie. Keď prvý krát ochutnal to, čo mal pred sebou, tak sa mu až zastavil tep. Jedlo tejto kvality ešte v živote nejedol a tak mal čo robiť, aby sa nezačal správať ako blbec. Keď to prvotné očarenie opadlo, tak si začal vychutnávať každý kúsok.* No...musím uznať, že variť teda vedia...aj keď za tie prachy by sa patrilo. *Zasmeje sa.*
Daredamonai: *Vyslechl Akumu a přikývl.* Myslím že znám ten pocit. *V tom přišly čtyři číšníci a každý z nich servíroval zprava pokrm před jednoho z hostů. Potom se uklonili a s přáním dobré chutí zase odešli. Daredamonai koukal na líbezný pokrm vypadající opravdu chutně zatím co děvčata vytáhly jakési malé papírové proužky a namáčeli je do jednotlivých talířů. Všech čtyřech. Dívka na pódiu zatím spustí další líbezné melodie na svůj strunný nástroj. Děvčata po chvilce koukly na papírky a přikývly k Daredamonaiovi.* Itadakimas. *Zahlásil a pustil se do jídla. Děvčata také.*
Akuma Maku: Tak to sa máš teda fakt dobre...Ja sa obávam, že tam u nás im to slnko asi až príliš pečie na hlavu. "Uchechtne sa a trocha sa napije." Väčšina...či takmer všetci ľudia, čo poznám, sú nejak až príliš vážni. *Povie trocha znudene, no potom sa zamyslí a trocha sa usmeje.* Ale tiež musím uznať, že nie vždy je to tam úplná nuda...Napríklad keď sme sa učili hádzať kunaje...Tam bola fakt sranda predstierať, že mám zlú mušku...ten výraz, keď okolo niekoho presvišťal môj kunaj...jednoducho na nezaplatenie.
Daredamonai: Jo upřímnost je dobrá věc ... *Přitaká a líně zívne.* "Tak co bude s tím jídlem ... mám hlad." *Rozhlídl se zda-li pak už se nenese jídlo a pak koukal zase na Akumu.* Jo taky si částečně chodím kam chci ... jen s tím rozdílem že na mě dohlíží má děvčata ... *Koukne na dvojičky.* ... a občas taky sensei. *Zaskřípal zuby.* Jo je to jedno z míst kam chodit musím, ale občas je to docela zábava ... máme ve třídě pár takových komiků kteří dokáží zahnat nudu. *Zavzpomínal na Kurosawovy sourozence a uchechtl se.* Naštěstí když jsem mimo vesnici tak jsem z akademie omluven. *Dodal a napil se.*
Akuma Maku: Tak to sme sa potom našli. *Povie s úsmevom.* Ja osobne si myslím, že človek by mal byť voči sebe úprimný. Ja keď chcem niekam ísť, tak tam idem, keď chcem niečo povedať, tak to poviem a keď si chcem jednu zapáliť, tak si zapálim...Takže si vieš predstaviť ako často som za správanie napomínaný. Zato ostatní sa tvária akí sú úžasní, pričom väčšinu života trávia tým, že sa hrajú akí sú nóbl a snažia sa na všetkých zapôsobiť a aj tak nakoniec ich má každý na háku. *Hovorí s miernym odporom, no potom sa na chvíľu zamyslí a pokračuje už veselšie, so záujmom v hlase.* No keď tak nad tým uvažujem...ako syn Raikage...nechodíš ty na akadémiu? Ja len, že ak áno, tak si ťa tam ale vôbec neviem predstaviť. Už ja mám problém sa donútiť tam chodiť, lebo je to nehorázna nuda. Našťastie otec ma často berie so sebou na cesty, takže mám výhovorku prečo nechodím na hodiny. *Dokončí so smiechom.*
Daredamonai: *Daredamonai přikývne na číšníka.* Jistě to zní dobře, to si dáme. *Ten jen přikývne pár vteřin sečká jestli bude ještě někdo něco chtít a pak odejde.* Ano má matka je Raikage a můj otec je velice vážený obchodník ... *Upřednostnil informaci o matce jelikož měl za to že Akumu bude zajímat více jelikož je ze skryté vesnice.* V klidu, já nejsem taky zrovna ukázkový příklad potomka veleváženého obchodníka nebo hlavy skryté vesnice. *Líně zívl a obsluhující který předtím donesl pití přinesl Akumovy další pohár a starý odnesl.*
Akuma Maku: *Keď si vypočuje chlapcovo predstavenie, tak mu na chvíľu skameneje výraz na tvári. Stále sa mu darí si udržovať úsmev aj s miernym úškrnom, no cíti, že každú chvíľu už povolí. Našťastie prinesú pitie a tak sa pomaly a dlho napije. Každý moment využíva na to, aby si utriedil myšlienky. V tejto chvíli sa predsa zosypať nemôže. Onedlho dopije na ex celý pohár a pomaly ho položí na stôl. Jeho úsmev sa rozšíri a potom nasleduje mierne zasmiatie nasledované o niečo silnejším smiechom.* Tak to je teda vážne dobré. *Dostane zo seba keď sa už aspoň ako tak upokojí.* Takže ty...ty si syn Raikage? *Hovorí mierne neveriackym tónom, ale ďalej pokračuje už vážnejšie.* Vlastne...čím dlhšie nad tým rozmýšľam, tým väčší zmysel mi to dáva. Ale tak to potom pardon. Asi som sa nesprával tak ako by sa odo mňa očakávalo. *Dokončí mierne sarkasticky.* No myslím si, že si už dávno pochopil, že ja nie som ten typ človeka, ktorý sa o takéto detaily ohľadom správania zaujíma. *Povie vážne a potom sa znova slabo zasmeje.*
Daredamonai: *Obsluha se mírně ukloní a odejde. Děvčata ani neotvírají jídelní lístky a Daredamonai si ho začne znuděně prohlížet.* Akumi Maku ... dobrá tedy. *Pozvedne hlavu od jídelního lístku a dramaticky se podívá na Akumiho.* Já jsem Daredamonai Okimoto, též známí jako syn Raikage, tedy pocházím z Kumogakure no Sato v zemi Blesků a tohle jsou má děvčata ... dvojčata. *Snaží se dramaticky představit ale v kombinaci s jeho věčnou leností to moc dramatické není.* Netrvalo dlouho a obsluhující se vrátil s pitím a naservíroval jej před hosty a s mírným úklonem zase odešel. Během pár vteřin ho vystřídal další chlapík z obsluhy.* Máte vybráno? Pokud smím doporučit dnes máme výbornou křehčenou kachnu na křenovém lůžku s lahodnou šunkovou rýží. *Sdělí s profesionálním úsměvem a očekává objednávky.*
Akuma Maku: *Zaškerí sa na obsluhujúceho.* Tu priateľ si dá to isté. *Teší ho predstava, že ten chlap musí obsluhovať niekoho ako je Akuma, keďže jeho košeľa je asi jediným dielom jeho oblečenia, ktoré ako tak spadalo do cenovej kategórie tejto reštaurácie.* "Takých ako som ja tu asi často nestretávaš, že?" *Zasmial sa v duchu.* Takže známa osoba? Tak to mi je teda prekvapenie...aj keď...do istej miery sa to teda dalo čakať. *Ako tak hovorí, tak občas pozrie do menu a v duchu sa ešte väčšmi zasmeje nad cenami. Keby ho tu teraz videli spolužiaci, tak by neverili. Nemá síce potrebu sa nad ostatných vyvyšovať, ale predstava výrazov ich tvári ho rozhodne teší.* Jáj...skoro som zabudol. Kde sú len moje spôsoby. *Povie s nádychom satiry v hlase.* Ja som sa vám vlastne ani poriadne nepredstavil. *Pozrie na dievčatá a pokračuje mierne úsmevným tónom.* To bude asi tým ako ste mi vyrazili dych vašim pôvabom. Akuma Maku je moje meno. Odkiaľ som, som vám už teda povedal.
Daredamonai: *Uvaděč s úsměvem odešel zpátky na své místo.* Jo je to tu pěkné. *Cukne Daredamonai koutkem a líně se opře. Děvčata chvíli koukají jedna druhé přes rameno a pak koukají po restauraci jako by obdivovali interiér.* Jo jsem tu prvně ... *Pokrčil rameny a nechtěl to dál rozvádět ale mladý kuřák očividně odpověď očekával.* ... jsem známá osoba. *Jen dodá líně a to už si to ke stolu šine další personál.* Dobrý den, co si račte přát k pití? *Zeptá se a s úsměvem na tváři poslouchá objednávky chlapců. Přitom však další mladík z obsluhy rozložil před chlapce i obě dívky jídelní lístky s rovnou stovkou nejrůznějších druhů pokrmů na nejrůznější způsoby, některé z nich zní spíše jako jazykolam než jako pokrm.* Ovocné limonády pro mě a pro děvčata. *Objedná Daredamonai pitá a koukne na mladého kuřáka.* A tady pro přítele ... *Gestem ruky naznačí aby dokončit objednávku .*
Akuma Maku: *Vojde za skupinou, tipne cigaretu o rám dverí a zatvorí dvere. Cigaretu si odloží do vnútorného vrecka kabáta. Trochu sa zadivý, že toho chlapca tam poznajú, no čo sa týka luxusu, tak už ho takéto veci prestávali prekvapovať.* "Asi tu chodí nejak často...buď on alebo jeho otec." *Uvádzač si ho nijak extra nevšíma, no to je mu jedno. Na takéto zaobchádzanie bol zvyknutý, takže hlavne sa zaujímal o to ako to tu vyzerá a čo také táto bohatšia vrstva zvykne jesť. Pri stole sa usadí a začne si to miesto obzerať.* Vnútri to tu vyzerá ešte krajšie ako navonok. A musím uznať, že aj hudba je zaujímavá...To čo bežne hrajú u nás ma skôr len vyrušuje. Aj keď je pravda, že u nás som takýto podnik ešte nenavštívil. *Potom skončí s obzeraním a obráti svoju pozornosť na skupinu a na tvári sa mu objaví úškrn. Občas pozrie na chlapca, potom zas skočí pohľadom na dvojčatá.* Zaujímavé, že vás tu už poznajú...nejak som mal dojem, že do tohto podniku idete po prvý krát? *V jeho otázke síce síce takmer nebadať, že sa pýta, no jeho pohľad naznačuje, že očakáva odpoveď.*
Daredamonai: "Sunagakure no sato ... vesnice ukrytá v písku ... on je ze ninja vesnice jako já." *Zatvářil se neurčitě a děvčata na okamžik zpozorněla.* "On je ze skryté písečné a neví kdo jsem ... to je super." *Cukly mu koutky ale to už došli k restauraci a tak si ji s obdivem prohlížel.* "To vypadá dobře." *Pomyslel si a vešel s děvčaty v patách když jim mladý kuřák otevřel dveře. Krátce za dveřmi se zastavil a rozhlédl. Restaurace vypadala zevnitř větší než z venku, všechno tam bylo čisté a naleštěné, všechno se blýskalo.* Dobrý den Okimoto-sama, hned vám najdu místo. *Ozve se hlas uvaděče který okamžitě přišel ke svým novým hostům a už je vedl k volnému stolu. Bylo tam takřka plno a nejšlo si nevšimnout na malém pódiu velmi mladé dívky, možná i o něco mladší než jsou oba chlapci, jak nádherně hrála ve zdobených šatech na svůj hudební nástroj a vytvářela jedinečnou atmosféru restaurace.* Vaše místo Okimnoto-Sama. Vyhovuje? *Otáže se uvaděč s úsměvem a případně odsune židle. Daredamonai jen přikývne a usadí se a dívky se hned usadí vedle něj, na mladého kuřáka zbylo místo naproti vedle obou z dvojčat.* "Ten chlapík mě zná ... super." *Nevěděl jestli brečet nebo se smát.*
Akuma Maku: Ja osobne som zo Sunagakure. Celkom príjemné miesto. Nie práve najdokonalejšie a nie je až také pestré ako toto, ale má svoje svetlé stránky. *Do týchto viet nevkladá veľa emócií...Pre neho je to proste miesto, kde žije, no ak by sa mu podarilo tam dostať niekoho zaujímavé, tak sa chce ubezpečiť, že takú príležitosť nepremrhá. Po ďalšej chvíli chôdze sa pred nimi ukáže spomínaná reštaurácia. Vzhľadom na toto miesto pasuje, keďže aj jej farby ladia s farbami miestneho vtáctva.* Tak a sme tu. *Povie a otočí sa k skupine.* Pre vás len to najkvalitnejšie. *Povie so širokým úsmevom na tvári, pričom otvorí dvere, ale nevkročí dnu.* Až po vás.
Daredamonai: "Poutáme pozornost? Čím?" *Zeptal se sám sebe v duchu a pokračoval za chlapcem.* Není nic lepšího než se rozvalit na sluníčko a jen se tak válet. *Řekl spíše pro sebe.* Země větru je velká, odkud přesně jsi? *Zeptal se aby věděl kde na něj při jeho případné návštěvě mladý kuřák bude čekat. Po obloze se rozletělo hejno pestrobarevných ptáků které upoutalo Daredamonaiovu pozornost a tak líně zvedl hlavu a koukal na ně kráčejíc dál za chlapcem.* "Musí být skvělé být ptákem, mávnout křídly a plout po obloze ..." Je to ještě daleko? *Zeptal se Dared mimo řečí aby nebylo trapné ticho.*
Akuma Maku: *Stále kráča pospiatky.* V tomto s tebou plne súhlasím. Toto mesto ponúka veľké množstvo krás a tak nie je bežné tu nájsť človeka...alebo teda dokonca celú skupinu... *Povie s úškrnom na tvári.* ...ktorá by dokázala upútať pozornosť. No ak sa vážne niekedy dostanete až k nám, tak vám môžem zaručiť, že u nás rozhodne nie je núdza o miesto na opaľovanie. *Mierne sa zasmeje.* Takže vás rozhodne budem čakať. *S tými slovami sa na jednej nohe otočí, aby videl, ktorým smerom kráča.*
Daredamonai: *Rozjedou se za chlapcem. Děvčata si prohlíží okolí a Daredamonai se šourá nad něčím přemýšlejíc.* Jo je tu pěkně, ještě aby ne, vždyť je to hlavní město ptačí země. Všude plno ptactva nejrůznějších druhů. *Zadívá se na páva procházejícího se po ulici.* "Krása. Písek a pálící slunce. To je jasné je ze země větru která s ptačí zemí sousedí." *Zhodnotil. Je sice líný ale docela chytrý.* Do země větru se chci taky podívat. *Utrousí a dál se kochá krásami města.*
Akuma Maku: "Keď mi toto vyjde...Otec mi neuverí. Vlastne...prečo by som mu to mal aj hovoriť." Takže teda tadiaľto vážené panstvo. *Povie s úsmevom a vedie skupinu k jednej luxusnejšej reštaurácii, ktorú si tu všimol.* "Ak sa chlapec len nepretvaruje, tak potom mám asi prvú a zároveň aj poslednú možnosť sa najesť v zariadení takej úrovne." *Vykračuje hrdo s rukami vo vreckách. Po chvíli sa otočí, no stále kráča pospiatky smerom k tej reštaurácii.* A ako sa vám tu zatiaľ páči? Podľa mňa je to nádherné miesto...ak už nič iné, tak prinajmenšom je tu oveľa menej piesku ako u nás doma. A hlavne to slnko nepáli až tak veľmi ako u nás.
Daredamonai: *Jen si znuděně zívl a utrousil.* Mno zrovna snem bych to nenazval ... "Mám takové tušení že vůbec neví kdo jsem ... to je sranda." *Znovu si mladého kuřáka přeměří pohledem. Děvčata jen pozvednout koutky svých úst.* Jídlo? No jasně, proč ne, stejně jsem si chtěl někde trochu odpočinout a jídlo je taky dobrý nápad. *Řekne víc slov než by chtěl a přikývne.* Tak nás tam zaveď. *Řekl mu a je připravený ho následovat.* "Popravdě už mi taky trochu vyhládlo."
Akuma Maku: *Chvíľu sa len klipká očami a na tvári má priblblý výraz, no po chvíli sa spamätá.* Ty mi chceš povedať, že jediný dôvod, prečo tu teraz s tebou nie sú trojčatá je ten, že tie sa blbo zháňajú? *Slabo sa zasmeje.* Chlape...ty buď snívaš kým žiješ alebo žiješ ten najúžasnejší sen. *No potom sa znova otočí na dievčatá.* Teda nie, že by som vás chcel týmto nejak degradovať. Pochybujem, že by sa našli aj nejaké trojčatá, ktoré by vás dve dokázali tromfnúť. *To už mu sedí na tvári jeho typický veselý úškrn a potom znova otočí pozornosť na chlapca.* Tak ma napadlo...ak sa ti tak ľahko plnia sny, tak čo povieš na nejaké jedlo? Tu neďaleko som videl reštauráciu, ktorej ceny....sa rozhodne pohybovali na tvojej úrovni.
Daredamonai: *Otočil se a podíval na dvojčata, potom se otočil zpátky na chlapce.* To teda nejsem. *Líně odpoví a pak sleduje chlapce jak se předvádí. Dvojičky se na sebe spiklenecky usmáli a naklonili se ústy k sobě v tom se však Daredamonai otočil a tak se rychle narovnali jako by se nic nedělo.* "Chjo už zase ..." *Pohlédl zpátky na chlapce.* Myslím že se ti ani nesnívalo o tom co všechno svedou. *Pronesl líně a rozhlédl si po místě kde by si mohl na chvíli odpočinout. Rozhodil rukou.* Chtěl jsem trojčata ale ty se blbě sháněj ...
Akuma Maku: "Konečne niekto s jazykom mne podobným." *Zaraduje sa v duchu Akuma, keď si vypočuje chlapcovu reakciu.* A nie si ty trochu primladý na takéto pôvabné sestry? *Šibalsky a mierne provokatívne sa zasmeje.* No všetci máme svoje zlozvyky...ja mám napríklad toto. *Ukáže na cigaretu.* Ďalším zlozvykom je očarovanie krásnych dám mojím neuveriteľným šarmom. *Povie herecky, pričom elegantne rozhodí rukami a spod plášťa mu vykúkne jeho drahá biela košeľa, ktorá je doteraz jediným darom jeho rodičov, za ktorý bol kedy vďačný.*
Daredamonai: *Netrvalo dlouho a skupinku oslovil cizí mladík o trochu starší než je Daredamonai a o trochu mladší než jsou dvojčata. Dvočata se na sebe v tu samou chvíli podívala a pak si prohlédli společně chlapce od noh až k posledním pramínkům vlasů. Daredamonai se podíval na cizince a ihned sjel pohledem na cigaretu v jeho ruce.* "Myslel jsem že je to jen pro starochy." *Pomyslel si a zastavil se koukajíc na chlapce. Dvojčata zastavila hned za ním.* Jo, to jsou moje sestry ... *Řekl líně s mírným cuknutím koutku jako by se chtěl pousmát ale nešlo to.* ... a ty jsi trochu mladý na to aby jsi kouřil né? *Zeptal se celkem přidrzle vzhledem k samotnému faktu že je znatelně mladší ale ani nečekajíc na odpověď pokrčil rameny a odpověděl si sám s mávnutím rukou.* Ale co.
Akuma Maku: *Konečne sa mu podarilo si presadiť výlet niekam, kam chcel ísť on sám, no na druhej strane...o to väčší problém mal zbaviť sa otca, ktorý veľmi chcel zistiť, prečo sa o toto miesto Akuma zaujíma. Nakoniec, keď začal byť rovnako otravný ako jeho otec, tak mu bolo umožnené sa samovoľne po meste poprechádzať. Znova vyčkal až sa dostal otcovi z dohľadu a potom si vytiahol spod plášťa cigaretu a zapálil si.* Konečne bez dozoru... *Povedal uvoľnene, keď si prvý krát potiahol.* "A načo by som mal mať dôvod...počul som, že je tu pekne..." *Hovoril si v duchu a pomaly sa prechádzal uličkami až si všimol nezvyčajnú trojicu. Malé dieťa v doprovode dvoch asi sestier. Na chvíľu sa zarazil, no potom sa len usmial a vyšiel tým smerom.* Zdravím...Vy ste mi teda nezvyčajná partia. Asi príbuzní, že? *Hovorí veselo a trocha sa porozhliadne po meste.* Ináč...krásne tu je, to treba uznať...
Daredamonai: *Daredamonai mladý šestiletý chlapec, také známý jako syn Raikage šel dnes na výlet do ptačí země. Kdo by o něj okem zavadil všimne si bělovlasého střapatého chlapce s šedýma očima v celkem zvláštním hnědavém oblečení s šedým pláštíkem. Nedaleko za ním šli dvě dívky, dvojčata, podobné si jako vejce vejci očividně starší než on, odhadem tak kolem patnácti let. Rameno jim zdobila čelenka Kumogakure ale jinak vypadali až na svůj dívčí půvab naprosto obyčejně.Dělali mu osobní stráž. Dared se procházel ulicemi hlavního města a prohlížel si jeho krásu.*
BlueBoard.cz ShoutBoard