*Pozerá za odchádzajúcim Morganom, ako sa jej predstavil, a chvíľu na to sa tiež rozhodne radšej odísť domov. Pre svoju bezpečnosť a aj kvôli Marzii, ktorú nechce sklamať. Keď hovorila, že ju bude poslúchať, tak ju poslúchať bude. Je pre ňu ako jej mama a zároveň dobrá kamarátka, či sestra. Poberie sa smerom naspäť do malého, ale útulného príbytku a naspäť do svojej postele. Dúfa, že teraz sa jej podarí zaspať.*

*Povzbudzujúco sa na ňu usmeje. *To je pekné meno. Ja som Morgan.* Povie a pozrie na hodinky na svojom zápästí. Je už dosť hodín, onedlho by sa tadialto mohli prehnať nejaký kyborgovia. Vzdychne si, nemá náladu na boj. Cez chrbát má prevesený luk a šípy no s tými by proti ich plazmovým zbraniam nemal veľkú šancu. Pretrie si oči. Je unavený, ale nemôže spať. Ten paradox. Pozrie na An a usmeje sa.* Tak teda niekedy nabudúce, An. Mala by si už ísť domov, v tme sa skrývajú nebezpečné tvory.* Rozlúči sa s ňou a odíde smerom k svojmu príbytku.*

*Ticho počúva a ďalej botami špára do zeme. Prejde si toho neznámeho znova pohľadom. Nevie, ako takého kyborga spoznať, ale nemyslí si, že by sa s ňou snažil zoznámiť. Každý milý je pre ňu automaticky človek. Tak sa teda rozhodne predstaviť.* An, *povie len a ruky spojí pred sebou, pohľad namieri k botám.* A vy ste kto? *spýta sa neisto a na tú chvíľu sa naňho pozrie, potom opäť skloní oči.*

*Prikývne, s tým sa dokáže stotožniť.*Veru ani ja. Posledné noci som ako námesačný.* Vzdychne a sadne si na okraj fontány. Potom na malú pozrie. Asi nikdy v živote sa nestretol s dieťaťom a tak celkom nevie ako sa k nej správať. Popravde, ani nejako extra veľa ľudí nestretol.*Ako sa voláš?* Spýta sa jej a prehrabne si strapaté vlasy aby si stade vyčesal suché lístie a konáriky. *

*Nevie, či má ostať a rozprávať sa s tým neznámym, alebo radšej bez slova odísť domov. Očami mykne smerom odkiaľ prišla. Ďaleko domov to nemá, tak keby sa jej niečo nezdalo, odíde. Akurát že keby to bol kyborg, odísť nestihne. Nestihla by ani žmurknúť. No všimne si zajacov, ktorých mal na ramene. Kyborgovia predsa nejedia. Takže to kyborg nebude. Zrejme. Na to, aká je malá, má dobré logické myslenie. A to sa v tomto svete zíde. Zdvihne k neme pohľad.* Neviem.. Neviem spať, *odpovie nakoniec a špičku topánky nervózne zarýva do zeme a krúti s ňou.*

*Zblízka už vidí že je to dievča, dieťa. Ešte nevidel kyborga ktorý by bol zamaskovaný ako dieťa a ktomu z nej necíti to čo cíti z kyborgov. Preto prejde k nej a zdvihne obočie.*Čo tu robí mladá dáma ako ty, úplne sama?* Spýta sa a usmeje sa.*Nevarovali ťa rodičia, že to tu je po zotmení nebezpečné?* Spýta sa jej ešte a zloží zajacov na okraj fontány. Pozrie na nebo, na veľký mesiac a zaspomína si aké to bolo pokojné v lese. Život tam bol pravdepodobne jednoduchší. Ale už tam nemohol ostať, prenasledovali ho tam zlé spomienky, zlé myšlienky.*

*Chvíľku zaujato pozerá na to, čo predtým bola fontána, teraz skoro rozpadnutá. Preto zo začiatku nepostrehne, že tu už nie je sama. Divný pocit ju však prinúti otočiť sa. V diaľke zbadá obrysy postavy. Možno len výplod jej fantázie, no skôr verí tomu, že to je nejaký človek. Alebo kyborg. Pred nimi ju Marzia varovala toľko krát.. a ona stále pokúša šťastie. Možno sa raz obráti proti nej a ona skončí mŕtva. Preto je viac ostražitá, ustúpi trochu nabok od fontány. Očkami sleduje postavu.*

*Prechádza cez mesto. Cez rameno má prehodenú šnúru na ktorej koncoch sa hompálajú dvaja zajaci ktorých ulovil. Na sebe má tmavé rifle, čierne tričko a rozopnutú koženú bundu. Tvár má špinavú... V podstate je celý špinavý. Už sa teší na príležitosť osprchovať sa. Prejde na námestie a rozhliadne sa. Mesačné svetlo to tu pekne osvetľuje a tak si okamžite všimne drobnú postavu pri zbytkoch fontány. Trochu sa prikrčí, spracúvava okolnosti. Jeho šiesty zmysel mu vraví že to nie je kyborg ale aj tak je radšej opatrný. Pomaly kráča smerom k tej osobe. Nechce ju vylakať. *

*Napriek prísnemu zákazu Marzie chodiť takto neskoro von, potichu vyjde z domu. Nevie zaspať, stále ju prenasledujú zlé sny, kde sú jej rodičia. Hrozivé scény ich smrti. Ako ich roztrhalo to divé zviera. Až ju strasie, a to nie len tou zimou, ktorá sa jej zarýva až do kostí. Na sebe má stále tie modré šatičky, no cez ne prehodený dlhý kabátik. On síce dlhý nie je, lenže jej siaha až pod kolená, taká je malá. Na nohách má zašpinené šedé topánočky, ako vždy. Nechá mierny vetrík, aby ju zbavil zlých myšlienok a pomaly kráča smerom k fontánke. Ak by sa to teda tak dalo nazvať.*

Nič.... *odsekne jeho smerom, založí si dýku a sama sa poberie rovnakým smerom ako on. Prečo išiel tým istým smerom, žeby sa sám chystal von? Napadlo ju nezaujato, no radšej to už nechala tak, nezaujímal ju, nebol pre ňu dôležitý, ak by ho niečo v meste rozpáralo, ostalo by tu viac zásob pre ňu, či pre An.*

noa? ..(Odseknem a otočím sa a idem ďalej.. Nemal sa otáčať. Mrmle si pre seba a kope do kameňov ktorých je tu nejak požehnane.)

*Zrazu do nej niekto vrazí, čo ju trošku odhodí stranou. Okamžitre vytiahne dýku, ktorú mala poboku. Vedela, prečo si ju brala, presne pre takéto situácie, to niečo, čo do nej vrazilo, mohol byť kľudne nejaký nezaujatý kyborg, ktorého by nenapadlo, že práve v tejto dennej dobe, by stretol vonku človeka. Pri tej myšlienke sa jej rýchlejšie rozbúcha srdce, stisne pevnejšie rukoväť dýky a tichými krôčikmi sa vyberie za postavou. Tá sa na ňu však s ospravedlním obzrie. Je to človek, robot ani kyborg by sa nepáral, zabil by ju.* no to je pekné, že ťa to mrzí, ale máš dávať, kam ideš! S takýmto prístupom si mŕtvy a ani si to neuvedomíš... *zasyčí na neho nepríjemne.*

(Neviem prečo ale odkedy som sem prišiel som von ani nepáchol.Až teraz. Večer. Keď mi hrozí zo najväčšie nebezpečenstvo. Otec by bol hrdý.. Prečo na neho stále myslím? ..celé roky ma mal ukrutne v paži a teraz naňho mylsím nonstop. Jeho vlástná zadubenosť ho zabila. Síce ma zachránil ale nemení to nič.. ježiš som debil..magor.. Kopnem do šutru rozhorčený nad mojími úvahami. Ruky má vo vreckách čierných riflí, vysoké čierne kanady dupocú po zemi. Viac si stiahne čiernu kapucnu z mikiny na hlavu a ruky dá naspäť. Hľadím do zeme a nakoniec do niekoho vrazím.) Sorry..(Zammrlem a idem ďalej.. Až neskôr si uvedomím čo som urobil. keby to je robot či kyborg je po mne. Už nie som tam kde som bol, nieje to to isté, doba sa zmenila. S naplno otvorenými očami sa otočím a pozerám na dievča..)

*Potrebovala von, nie však kvôli tomu, že bola na hlavu a v noci sa jej zažiadalo stretnúť sa s kyborgom, či robotom, ale práve preto, že potrebovala niečo na jedenie. Už chvíľu žili s An tak, že jedli z ruky do úst a to nechcela. Potrebovali už mäso, tým pádom oblečená v úzkych čiernych legínach a rovnako čiernej mikine sa zakrádala mestom. Cez plece mala prevesený luk a na chrbte sa jej hompáľal obal s obyčajnými šípmi. Pri boku mala dýku, aby nakoniec zabila zviera ňou. Koniec koncov, aj v meste sa jej zišla, keďže nikdy nevedela na čo môže naraziť. Hlavne nie na otvorenom tmavom priestore ako bolo námestie.*

*Povzdychne si nad jeho odpoveďou a konečne vylezie z fontány.* Jeden sa snaží byť slušný a toto za to dostane. Smrť... bláblá... *Mumle si po ceste, napokon pokrúti hlavou a v tichu mieri na miesto, ktoré nazýva domovom. Ktoré si pekne zariadila, vďaka pomoci robotov a aj ľudí, ktorí netušia čo je. Kto je. Na miesto, ktoré sa jej páči a má ho rada. Nie, nie je to ružové, ale keby to videla čierne bolo by to zlé.. takto je to dobré. Toto je to, čo sa jej v tejto situácii páči. Aj keď je to v podstate morbidné. Z istého uhlu pohľadu. A tak, zmizne medzi budovami, avšak opačným smerom ako ten chlapík.*

*Kráča preč a neotáča sa. Keby chcela zaútočiť, mala by už na to veľa príležitostí. Neodpovedá ani na jej slová o jadre a o tom že ľudia sú v podstate tiež roboti. Má po čo prišiel, zvyšok jedla má schovaný pod bundou. Mieri medzi domy, tam kde sa stratí. Keď sa ho spýta poslednú otázku, zasmeje sa. *Ja nie som ako ostatný ľudia. Dúfaj radšej že sa nestretneme, lebo ak áno, moje meno bude Smrť, kyborg.* Zakričí za ňou a zmizne medzi budovami. Mieri na bezpečné miesto ktoré sa mu ale ani vo sne nepodobá na domov. Prežitie, to je jediné o čo sa snaží.*

*Mierne nakloní hlavu na bok. To, čo hovorí...* Mozog... to je vaše jadro, nie? To je pravda... nemajú to... teda.. ak vyzerá tak ako na obrázkoch, ale v podstate aj vy ste stroje. Mozog vás riadi na základe elektromagnetických signálov, ktoré vysiela do tela. Tiež ste v podstate stroj... len ... *Pokrčí nosom.* sa horšie udržiavate. *Skonštatuje a keď to vyzerá, že odíde proste mu zamáva.* Dúfam, že sa ešte streneme a hej... ako sa voláš?! *Zahuláka za ním ešte.* Vždy sa všetci predstavujú... ľudia v tom majú akúsi záľubu. *Dodáva akoby na vysvetlenie, prečo to chce vedieť.*

*Zamračí sa. *Načo to tu vykladám. Ty to nikdy nepochopíš. Ako by si aj mohla, ste len stroje, necítite smútok ani bolesť... Neviete čo to je keď vám zničia domov a všetko čo ste milovali. Ako by sme aj mohli, nemáte mozog, ste len prepracovaný systém. Zabíjate nás ako potkanov. * Povie drsne a vstane. Je pripravený odísť. Ona mu aj tak nerozumie a on nechce zastihnúť ďalších kyborgov, na dnešný deň mu stačí jeden. Tá ktorá má trochu pokrivené predstavy o svete a o tom ako to funguje.*

*Sleduje jeho počínanie a keď vidí ako k nej približuje ruku mierne stiahne hlavu medzi ramená. Len-len sa premôže aby neurobila krok vzad. Vypočuje si ho, ale ide to jedným uchom dnu, druhým von. "To jediné čo nám ostalo" je jediné čo v nej zostalo spolu s predchodzou vetou.* Bojovať o prežitie ak nemusíte... to je divné. Keby ste sa s nimi dohodli, prežili by ste. *Vyhlási akoby si tým bola istá.* Aj oni musia za niečo bojovať. Aj oni kvôli niečomu bojujú. *Aj keď nevie za čo, jej hlas je pevný. Istý.* Uhm.. s jedlom musím nesúhlasiť... ono.. toto je humus, čo jete vy.. ale oni... pestujú... vždy som mala čo jesť... nemyslím si, že im tak celkom ide o vaše vyhubenie.. asi... možno.. Bránili sa! Aj ja by osm kúsala a kopala, keby si ma chcel zabiť! *Nafúkne líca.* Aj keď by mi to prd pomohlo... každý sa bránime ako vieme, podľa svojich prostriedkov a síl. *Hovorí s nafúknutými lícami. Ako malé decko.*

*Pozrie na ňu. Ona ignoruje jeho slová. Keď príde k nemu, prejde jej rukou na tvár. Pohladí ju po líci a usmeje sa. Je veľmi pekná, škoda že je stroj ktorý ho pravdepodobne nejako plánuje udať ho ďalším robotom. *Ver mi, bol by som skutočne rád keby to bolo takto, ale nie je to tak. Roboti nás ľudí už takmer vyhubili. Budeme bojovať o prežitie. To je jediné čo nám ostalo.* Povie smutne a pustí ruku k telu. *Kyborgova nás chcú vyhubiť, nemáme čo jesť a žijeme v hrozných podmienkach. Mojich rodičov zabili roboti keď som bol decko, rovnako ako aj chlapa ktorý mi bol ako otec. Musel som sledovať ako ho brutálne vraždia. Preto nemôžeme žiť v mieri. Roboti nemajú city. * Povie a hlas mu zdrsnie.*