*Neodváži sa obrátiť, ten pohľad by nezniesol. Človek si nikdy ani nepomyslí, že by mohol byť niečoho takéhoto súčasťou, ani on si to nemyslel, no napriek tomu sa to stalo. Spočiatku sa to zdalo ako úžasné šťastie, že sa tu mohol dostať, no dnes to už vyzerá skôr ako nočná mora. Živá nočná mora, o to desivejšia, keď si uvedomí, že nespí. A po tomto už pravdepodobne ani nikdy spať nebude. Lomcuje ním strach a slzy mu stekajú po lícach v neustály prameňoch.* /Prečo som tu vôbec išiel? Prečo?/ *Možno to znie kruto, no bolo by omnoho jednoduchšie si o tom prečítať v novinách. Jeho strach sa o niečo zmierni, keď ucíti dotyk na chrbte a prekvapene sa s uplakanými očami pozrie na muža vedľa seba.* Oni sú mŕtvi. *Zafňuká, no aj tak sa prinúti postaviť, aby sa odšuchtal spolu s mužom so štadióna. Nie je mu síce jasné, či on podopiera jeho alebo Tom toho muža, ale to je v konečnom dôsledku jedno. Hlavne, že sa odtiaľ dostali.*

*Cíti ako sa zem pod ním otrasie ale už nie zemetrasením. Ani nechce vedieť koľko ľudí tá konštrukcia zabila. Alebo celkovo koľko ľudí zabilo to zemetrasenie.* Sakra. *Povie o niečo hlasnejšie a vyškriabe sa na sedadlo. Cíti sa absolútne zbito. A vyšťavene. Už o dosť pomalšie sa dostane k múriku, ktorý oddeľuje ihrisko od fanúšikov. Len sa cez neho prevalí a viac menej z neho spadne. Našťastie si nič pritom nezlomí. Ako sa tak zbiera zo zeme tak si na chvíľu kecne na zadok. Chytí sa za hlavu a snaží sa utriediť šum.* /Asi mi roztrhne hlavu./ *Vníma strach ľudí naokolo. Zahryzáva sa mu do mozgu ako nejaký potkan do kusu mäsa.* /Potrebujem vypadnúť. Hned. Je to tu nebezpečné. Medic corp. tu určite za chvíľu pošle jednotky./ *A ako tak pomyslí na nenávidenú organizáciu v hlave mu ako majáčik zasvieti jeden mutant kúsok od neho. Povzdychne si a po štvronožky sa odplazí k nemu. Keď sa už je u neho tak sa ho dotkne na chrbte a aspoň ako tak zmierni jeho strach. Nie o moc, pretože na viac sa nezmôže ale snáď na toľko, že chlapec bude aspoň pri zmysloch.* Tu to nie je bezpečné. Musíš odísť.

*Přeskakování z lavice na lavici překvapivě nejde tak špatně, jak by se dalo předpokládat. Plošná konstrukce pod nimi ještě stabilně drží a ačkoli se lavice třesou, jsou dost velké na to, aby je jen tak nepřevrátil.Ačkoli se musí stále vyhývat prchajícímu obecenstvu, jistě se dostane dolu rychleji, než kdyby se prodíral skrz zacpané davy. Dokonce se ani neohlédne na padající kus konstrukce. Proč? Bude riskovat jen kvůli tomu, aby viděl pár rozmlácených lebek? Ne.

Další otřes, který ho donutí na lavici klopýtnout. Je už jen pár metrů od plotu, jenž má oddělovat hráče od diváků, nicméně otřes pruh kovového plotu poslal rovnou do uličky plné prchajícího obecenstva.Paradoxně mu tento defekt architektury vytvoří cestu ven.* To mě mrzí, snad máte pojištění. *Poznamená k ženě, která se marně snažila zvednout ze země. Jen se postavila na všechny čtyři, ve skoku se odrazil od jejích zad a dopadl do hřiště. Dopad nebyl zrovna příjemný, své koleno bude pár dní cítit, ale cítí také lidskou krev, takže na tom evidentně není tak špatně, jako pár desítek ušlapaných. Vytratí se chodbou vedoucí k šatnám hráčů, které označí za nejméně zalidněné. Ostatně vchod pro hráče je nejspíše nejdelší trať, ale jistě se i odtud dá uprchnout.*

*Bude to asi nějak takhle...až se dostane domů okamžitě usne a bude muset počkat až se mu navrátí sluch protože tohle ty jo, to byl hluk jak něco, Raymond má pocit že má hlavu mezi zvony či snad dokonce ve zvonu který zvoní prostě příšerný. Má pocit že to neustojí. Přesto se však snaží nedávat navenek nic najevo. Pomalu se potácí směrem svůj domov. Raymondovi rozhodně nepřispívá ani zvuková vla která se brzo ozve. /Fajn těd je to ještě horší..a všichni ti kteří to zabilo..panebože/ když si tohle uvědomí..prostě vždyt to je příšerný! Prostě nikdy nevíte co vás potká..Každý den můžete zemřít a tak.. Nakonec se Raymond však vytratil domů*

*Zdesenie nedokáže poprieť. Len sleduje ako chalan, na ktorého niekoľkokrát spadol prchá preč a uvedomuje si, že je to vlastne veľmi dobrý nápad. Niekto do neho šturí a on sa prekoprcne na sedačku pod sebou a nepríjemne si pritom udrie hlavu. No jediné na čo dokáže myslieť je, aby sa včas dvihol, aby ho tam neušľapali, čo je dosť možné. Zodvihne sa preto rýchlo na nohy, aj keď sa mu zakrúti v hlave a po spánku mu steká krv. Tak takto si svoje šťastie teda nepredstavoval. Rozbehne sa smerom do predu, aj keď je skôr postrkovaný a udieraný. Počuje nehorázne škrípanie a hluk spôsobený nie je panikáriacim davom. Srdce mu ide vyletieť z hlavy a nevie kde sa má skôr pohnúť. Do ktorej strany sa vybrať? Je tu prvýkrát v živote a moc dobre sa tu nevyzná. Samozrejme, hráči sa už dávno vyparili a ich tu nechali napospas tomuto kovovému peklu. Obzrie sa do hora a zdesením takmer zamrzne keď vidí, ako na nich padá kus konštrukcie, ktorý sa lete zastaví, no nie na dlho.* /Zomriem tu./ *V zdesení mu preletí hlavou a celým telom sa mu šíri rovnaká vražedná panika ako mnohým okolo neho. Odhodlane sa tlačí dopredu, no našťastie nesedel nijako vysoko, tak sa čoskoro dostane na trávnik. Rozbehne sa prvým smerom, ktorý mu napadne. Bezmyšlienkovite. S jediným zámerom... prežiť. No nie je jediný, kto má tento zámer. Počuje ako kovová masa dopadne na štadión a žily drásajúce výkriky. Nárazovou vlnou šmarí dopredu, až sa zaryje do trávnika a kúsok od neho sa do zeme zabodne kovová tyč. Odvšiadiaľ počuje krik a nárek, samému mu po lícach stekajú slzy. Nechce ani vedieť, koľko ľudí zahynulo.*

*Počuje praskot a tak svoju pozornosť tentoraz presunie ku konštrukcii.* /Doprdele./ *Zanadáva v duchu. Nie je architekt ale moc neráta s tým, že by tá stavba vydržala. V otrasoch a utekajúcom dave sa mu ide ťažko. Snaží sa dostať na lepšie miesto. Tak aby v mohol keď tak zdržať padajúce kusy kovu a pritom byť v dostatočnom bezpečí, aby to naňho nezletelo, keď to neudrží. V tom dave nemá inú možnosť ako sa predrať cez sedadlá smerom k ihrisku. Skoro sa pri tomto kúsku sám prerazí. Zem sa niekoľko krát ešte otrasie a konštrukcia povoľuje priamo na utekajúci dav. Otočí sa, aby mohol vizuálne zachytiť bod a udržať to aspoň na tú dobu, aby to nezabilo veľa ľudí. Pri najlepšom nikoho. Cass prepadne cez sedadlo a nepekne si doudiera ruku ale to ide bokom. Konštrukcia padá a on ju zachytáva. Pre jeho mozog to je ako keby dostal po hlave kovadlinou. Z nosu sa mu spustí krv a v hlave mu to hučí. Ale drží. Ani sa nesnaží pozbierať zo sedadla na ktoré sa rozpleskol. Prioritou je, aby sa čo najviac ľudí dostalo preč. Cíti, že povoľuje a konštrukcia sa pomaly rúca ako v nejakom starom filme.* Sakra. *Zahuhle a zo sedadla sa zvezie až na zem.*

//tyhle technické problémy mám často a ok, beru na vědomí.

*Tak tohle Charliemu a Nox pekelně vyčte, tedy v jistém horizuntu..za to zemětřesení nemůžou ale Raymond má pocit že se mu hlava rozkočí bolestí která přišla tak rychle jako to zemětřesní.. než mohl něco říct klučina na něj opět spadl a opět se za to omluvil. Raymond se okamžitě zvedl aby se nějak dostal ven protože ten hluk byl na něj jednoduše MOC. /Kámo..klid vydrž to nebo tě tu ušlapaj!/ snažil se sám sebe povzbudit protože začínal mít pocit že přestává slyšet, což opravdu není dobře. Sic se ze stadionu dostal, ale ta bolest a pocit že omdlí byli pořád stejné /klid..klid..klid/ opakuje si už docela zoufale pro sebe v hlavě*

NonRPG: JACK ARCHER: myslím, že vaša odpoveď stačila aj 1x (pokiaľ ovšem máte technické problémy, stačí to dať na vedomie aj do nonrpg chatu)... tiež vám dávam upozornenie, že keď už v príspevku reagujete na nejakú postavu, je slušnosť počkať na reakciu... pokiaľ nemáte čas tak sa do interakcie s inými hráčmi nepúšťajte :) tak isto sa skúste inšpirovať od hráčov... najmä dĺžkou príspevkov.

*Nečeká na odpověď a vypadne odsud*