Pridať odkaz »
TKAC: K LETECKEJ TRAGÉDII: Každá tragédia má v sebe aj očistné zrnko. A naša spoločnosť veruže očistu potrebuje! A plne to platí aj pre nás v Matici. Sme národom, v ktorom občas plačú aj chlapi. A taký plač pomáha očistiť zrak, ozdraviť hlavy a srdcia. Dal by Boh, aby nám ten chlapský plač pomohol. Marián Tkáč
TKAC: Po Pavlovi Demitrovi, výnimočne ľudskom človeku, ktorý ešte chvíľu chcel hrať hokej, a potom sa už venovať rodine, ostal pre nás nádherný odkaz: poľudštime sa, Slováci! Všetci. Teda aj vplyvní ľudia medzi nami s dosahom na širokú verejnosť, osobitne naši politickí predstavitelia! Vy máte vplyv, vychovávajte teda národ vlastným príkladom tak, ako Pavol Demitra. Chránte hodnoty, ktoré sprevádzali „život slovenský“ od pradávna, princípy na ktorých stojí a padá slovenskosť: dobrota, ohľaduplnosť, spravodlivosť, vytrvalosť, tichá vzdorovitosť. Ak nebudeme takí, nebudeme! Zahoďte ľudskú zlobu, egoizmus, buďte vzormi v svornosti a spolupráci bez ohľadu na to, aké „dresy“ máte na sebe pri často žabo-myších vojnách v našom parlamente.
TKAC: Majster čas Pri preberaní kľúča od renovovaného kaštieľa dubnickým primátorom pánom Gašparíkom z rúk šľachtica Gašpara Eliašovského (pomaďarčene Ilešháziho), som si uvedomil, že čas je zázračný majster. Zatiaľ čo niečomu na hodnote pridáva, inému uberá. Spísanie prvej obrany histórie Slovákov Baltazárom Maginom, podporovaným eliašovskými šľachticmi, svedčiaci o ich cítení, ako aj ich krásne dubnické sídlo naberá rokmi na význame i kráse. Predlžovanie čakania klientov PDSI, ktorí naleteli aj vábeniu „bývalej Matice“, na vrátenie čo i len časti ich pohľadávok je trpkým ovocím ľudských slabostí. Je však zároveň aj časom, keď súčasná Matica chce podvedeným ľuďom reálne pomôcť. (Dokončenie v Slovenských národných novinách č. 34)
TKAC: Chýba nám svornosť. V lete sa naša vlasť od východu na západ mení na veľkú lúku s pestrými kvetmi: folklórom, festivalmi, parádami, spomienkami, odhaľovaním pamätných tabúľ, kladením vencov. Toho roku k tomu pribudli matičné krajské rady. Pretože sa treba schádzať a diskutovať o všetkom, predovšetkým o Matici dneška a zajtrajška. A pribudlo aj nemilé „naťahovanie sa o dedičstvo PDSI“. Všetci chcú byť vpredu, keď sa ide deliť posledná sukňa po vdove. Les zasvinený neuveriteľnými finančnými operáciami treba prerúbať, aj keď lietajú triesky. A dôjsť k pravde: kto má čisté svedomie, ten sa nevyhráža, ten verí v spravodlivosť.
TKAC: Naša vlasť, Slovensko, je naozaj krásne. V ostatnom čase som ho nanovo celé precestoval a do oči mi udrelo, že okrem krásy je aj „slovenské“. Niekoľko desiatok metrov od slovensko-maďarskej hranice na Námestí sv. Cyrila a Metoda v obci Slovenské Nové Mesto s 88-percentnou slovenskou väčšinou, týči sa od tohoročných osláv súsošie svätých bratov. Na pamätník Trianonou na maďarskej strane hranice sme s pánom starostom Kaliničom k maďarskej pripli aj slovenskú trikolóru. A v susednej Borši, s kaštieľom, ozdobeným záplavou červeno-bielo-zelených stužiek na počesť rodáka Františka Rákociho, sa v miestnej škole podľa výsledku hlasovania občanov vyučuje len po slovensky. Napriek tomu, že Slovákov tam žije iba 30 percent. To sú veci!
TKAC: Ak milujeme svoju vlasť - obrábajme polia! V rámci pálenia vatier zvrchovanosti prešiel som Slovensko za bojkotu médií od Cejkova až po Petržalku; tu sme zapálili 17. júla t.r. vatru zvrchovanosti prvý raz v histórii. A všimol som si, že naša vlasť je krajinou s neobrábanými poľami. Uhor sa dotýka uhra, všade burina a pýr, na našich lúkach rastie tráva, ktorú nikto nekosí ani nespása. A súčasne sa naše dediny vyprázdňujú, mladí odchádzajú do „veľkého sveta“, kde zavše končia ako nezamestnaní a neskôr dokonca ako bezdomovci. A zároveň kupujeme za veľké peniaze vo veľkých „reťazcoch“ nekvalitné cudzie potraviny. Lebo o našu pôdu sa nestaráme. A čo horšie: zabudli sme, ako sa o ňu starať! Kdesi pri Vranove kúpili ovce, doja ich, ale nevedia vyrobiť dobrý ovčí syr. Ktosi veľmi chcel, aby to takto dopadlo: ponúkal a ponúka nám, národu s roľníckymi koreňmi, „uľahčovanie“ života. Najprv nás 40 rokov ohlupoval kolektivizáciou, obral o pôdu našich dedov a otcov a odučil nás starať sa o ňu. A ďalších dvadsať rokov nás ohlupuje iným spôsobom: všetko sa dá kúpiť, len treba mať peniaze! Všetko sa spretrhalo: a tak kradneme a o pôdu sa nestaráme! Oživujeme činnosť Matice, chceme sa nanovo vrátiť ku koreňom. No dá sa to, ak sa ku svojim koreňom nevráti národ? Ak naši mladí skončia v špinavých bachoroch sveta namiesto toho, aby zveľaďovali zem? Lebo to súvisí: popri roľníčení zabudli sme aj ako sa v našej krásnej krajine žilo a žiť má! Čosi treba robiť, aby sme doslova fyzicky nestratili vidiek, našu matičnú základňu, ale aj časť nášho národného charakteru, ktorý nám diktovala pôda: trpezlivosť, ohľaduplnosť, dobrota. Ako naučiť mladých orať, siať, žať, pásť stáda na našich stráňach a holiach, a tak hľadať iný zmysel života, ako je bohapustá „pohodovosť“? Čas na návraty je však tu. Lebo kto a kedy, ak nie my a teraz?
TKAC: Tradičná vzájomná tolerancia. V tomto roku si okrem iného pripomíname aj 915. výročie boja Nitranov s križiakmi a 770. výročie bitky na rieke Slanej. Sú to udalosti pomerne staré a málo známe. Hovoria však o slovenských vzťahoch so Židmi (židmi), ktoré sú prastaré a vyznačovali sa tradičnou toleranciou. Židovskí obchodníci už koncom 1. storočia po Kr. sprevádzali rímske légie najprv ako otroci, neskôr ako obchodníci. Podľa veľkomoravských legiend po smrti arcibiskupa Metoda Wiching a jeho pomocníci, nemeckí kňazi, „bludári, mnohých mučili a iných predali Židom za odmenu, kňazov i diakonov. Tí pojmúc viedli ich do Benátok. A keď ich predali, Božím prispením prišiel vtedy cisárov muž z Carihradu“, ktorý sa o slovenských otrokoch dozvedel a vykúpil ich. Potom ich „odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi“, a tak mohli pokračovať vo svojom civilizačnom diele. A čo sa dialo v roku 1096? Jeden z prúdov prvej križiackej výpravy, ktorý na území Čiech a Moravy podnietil protižidovské pogromy, dostal sa v sile 12 000 mužov až do okolia Nitry, kde plienil. Slovenské obyvateľstvo sa postavilo na ochranu nitrianskych židov a križiakov rozprášilo. Roku 1241 pri úteku z bitky s Tatármi pri Slanej pomohli kráľovi Belovi IV. bratislavskí židia: nakŕmili ho husami. Kráľ sa im odvďačil tak, že im dovolil, aby mu každoročne na Martina mohli darovať husi a v r. 1251 vydal dekrét o privilégiách pre židov v Uhorsku. Či už píšeme Žid s veľkým alebo malým „ž“, vzájomná tolerancia vždy bola (až na odsúdeniahodné výnimky) ozdobou slovensko-židovského spolunažívania napriek tomu, že komunity židovského obyvateľstva sa zaoberali obchodom a požičiavaním peňazí, čo kresťania nesmeli, a čo často budilo vášne. Priateľstvo a vzájomná tolerancia je aj dnes naša cesta do budúcnosti.
TKAC: Vyhlásenie predsedu Matice slovenskej k sčítaniu obyvateľstva V súvislosti s tým, že sa objavuje čoraz viac výziev proti účasti na sčítaní obyvateľstva k 20. máju t.r., ktoré sa končí 6. júna, obraciam sa na slovenskú verejnosť s prosbou, aby si ich nevšímala. V dnešnej „informačnej dobe“ exitujú predsa tisícky spôsobov, ako získať „intímne“ informácie o nás všetkých, existuje však len jeden oficiálny prameň, ako zistiť národnostnú či konfesnú príslušnosť obyvateľov, so značným dopadom na kvantitu práv národnostných menšín ale aj cirkví – a tou je práve sčítanie obyvateľstva. Zdá sa teda, že môže ísť o organizovanú kampaň s cieľom oslabiť počty Slovákov či napríklad kresťanov. Veľa napovedá aj fakt, že v iných štátoch, napríklad aj v susednom Česku sa podobné kampane neorganizovali. Preto v mene Matice slovenskej odporúčam občanom Slovenska, aby sa prebiehajúceho sčítania obyvateľstva zúčastnili a pravdivo vyplnili príslušné rubriky. 23. mája 2011. Marián Tkáč Predseda Matice slovenskej
TKAC: Koľko je Slovensk? Ameriky sú dve, donedávna aj svety boli dva, koľko je Slovensk? Neviem, či som použil správny tvar, druhý pád množného čísla mena našej vlasti sa bežne nepoužíva, hoci „Slovensk“ je viac, ako jedno. Máme Slovensko s diaľnicami a Slovensko bez diaľnic, máme Slovensko bohaté aj chudobné (až podozrivo sa to chudobné prelína so Slovenskom bez diaľnic). A, zaiste, máme Slovensko matičné aj nematičné, pričom to prvé sa prekrýva so Slovenskom vlasteneckým a to druhé? Je nematičné Slovensko a priori nevlastenecké? Samozrejme, že nie je, vlastencov predsa nemôže byť len necelých 30-tisíc! Sú u nás majstrovstvá sveta a mnoho áut behá vyzdobených vlajkami, a ešte viac je divákov, ktorí si obliekajú dresy so slovenskými symbolmi. Všetci spomedzi šoférov či divákov naisto nebudú matičiarmi a prejavom vlastenectva je dobrovoľne používať štátne symboly. A naopak, koľko spomedzi matičiarov nemá na dome vlajku? Zo stretnutí so Slovákmi nemám pocit, že cit vlastenectva je u nás mŕtvy. Našou charakteristickou vlastnosťou je však ohľaduplnosť, ktorá robí naše vlastenectvo zdravým, nikomu neškodiacim. Ak sa však ohľaduplnosť národa spája s priveľkou skromnosťou, s nepresadzovaním svojich záujmov, môže viesť až k naivite. Skromnosť je pekná vlastnosť jednotlivca, nie však národa. Národ musí byť sebavedomý. Musí vedieť, čo je schopný dokázať a chcieť to dokázať! Počúvať odkaz vlastných dejín i odporúčania iných. Napríklad blahoslaveného Jána Pavla II.: „Slováci, nebojte sa! Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!“ Môže ísť o niečo iné, ako o presadzovanie „slovenskosti podľa vôle Božej“? A môže byť onou slovenskosťou prerušenie „kontinuity dobra“, ako naše dejiny definoval T. Zasępa, priateľ Slovákov, rektor ružomberskej Katolíckej univerzity? Marián Tkáč 3. mája 2011
TKAC: Vážený pán konzul Farkas, 9. februára 2011 poskytli ste interview, zavesené na adrese odkaz » , ktoré je zrejme oficiálnym postojom súčasného Maďarska, resp. ako používate Vy – „maďarstva“ – k Slovensku prítomnému, minulému a zrejme teda aj budúcemu. Dovoľte mi v mene Matice slovenskej, vlasteneckej ustanovizne, ktorú si Slováci založili v roku 1863, v rámci osláv tisíceho výročia príchodu učeníkov Konštantína (neskôr Cyrila) a Metoda medzi našich predkov, a ktorú už o dvanásť rokov uhorský minister vnútra Kálmán Tisza zrušil s odôvodnením, že „slovenského národa niet“, aby som sa pokúsil reagovať na Vaše slová. Chcem využiť možnosť, ktorú sám ponúkate ako recept na zbavenie sa „psychologickej záťaže“: vážiť si fakty a spoliehať sa na ne. Svoj rozhovor končíte vetou: „Bolo by dobré, keby sme o tom hovorili otvorene“. To je napokon aj príčina, prečo je môj list otvorený. K písaniu ma vedie aj fakt, že ak hlavnou úlohou konzulátu, ktorý reprezentujete, je zastupovanie a ochrana záujmov maďarských občanov pôsobiacich na Slovensku, hlavnou úlohou Matice slovenskej, ktorej som predsedom, je upevňovať slovenské vlastenectvo a prehlbovať vzťah všetkých občanov Slovenskej republiky k slovenskej štátnosti. Naša pôsobnosť sa teda dotýka aj tých občanov, ktorí sú maďarskej národnosti a ich vlasťou je Slovensko, v tomto bode sa preto záujmy Vášho konzulátu a Matice zrejme budú prelínať v tej chvíli, ak by sa niektorí spomedzi slovenských občanov stali aj maďarskými občanmi. Ak si chceme porozumieť, hneď na začiatku bude užitočné sfúknuť z niektorých pojmov prach neúmyselného, a možno aj úmyselného zahmlievania a následného nedorozumenia. Sme presvedčení, že stotožňovanie Uhorska s Maďarskom (a Uhrov s Maďarmi) je tým jadrom nedorozumení, ktoré v konečnom dôsledku vedú k Vašim tvrdeniam o umelom či virtuálnom vytváraní slovenských dejín. Tu sa hlboko mýlite, čo je možno dôsledok kvality výučby dejepisu vo Vašej vlasti. Dovoľte mi preto pripomenúť, že spojenie predkov dnešných Slovákov a predkov dnešných Maďarov do uhorského štátu na prelome 1. a 2. tisícročia prebehlo bez väčších bitiek – nezachovali sa v podstate nijaké väčšie pohrebiská z tohto obdobia, ktoré by vojny a bitky potvrdzovali. Je možné – ako to napokon opisuje aj anonymný kronikár v Gestách Hungarorum – že na samom začiatku slovensko-maďarského spolužitia bola svadba medzi jedinou dcérou Mojmíra II. a najmladším Arpádovým synom Zoltánom (Zultom) a pokojný prechod vlády nad Uhorskom z rúk mojmírovcov do rúk arpádovcov. Ak Zoltánovým synom bol Takšoň, vnukom Gejza, tak potom pravnuk Vajk-Štefan bol Mojmírovým pra-pravnukom. Prečo by sme nemali v tomto bode veriť Anonymovi a začiatky Uhorska nevykladať takto a pokračovať – v súlade s faktami – podobným priateľským spôsobom? Prečo by sme mali prehliadať, že sebavedomými Uhrom (nie však Maďarom) bol napríklad Juraj Turzo, Matej Bel či Franz Liszt? Že začas, keď Budín bol sídlom tureckého pašalíka a celé dnešné Maďarsko bolo v rukách Turkov, Uhorskom ostalo len Slovensko, časť Chorvátska a Burgenland s hlavným mestom Bratislavou? Môžeme hodnotiť Vaše slová, podľa ktorých „medzinárodné spoločenstvo uznalo suverénny (slovenský) štát, čo však neznamená, že mu k tomu dalo aj dejiny“ aj inak, ako urážku tých tisícov statočných Slovákov, ktorí ako Uhri bojovali za česť Uhorska pri jeho ochrane v časoch, keď dnešné Maďarsko bolo okupované Turkami? Čo Vám i časti „maďarstva“ bráni odložiť trpký úsmev, keď si na našom území okrem kráľa Štefana pripomíname aj kráľa Svätopluka a sv. Cyrila a Metoda? Len to, že Vás učili dejinám upraveným pre potreby urazeného porazeného národa v prvej i druhej svetovej vojne? Hovorí Vám niečo pápežská bula Industriae Tuae z júna 880, v ktorej pápež menuje Svätopluka svojím milovaným synom? Akú „máte predstavu“ o tom, čo sa dialo na tomto území v časoch príchodu starých Maďarov? Je predstava o ľudoprázdnom priestore na križovatke Európy v tom čase v súlade s realitou? Kto potom, aký ľud víta Arpáda na koni na veľkolepom obraze v budapeštianskom parlamente? O tom, že kult sv. Cyrila a Metoda na tomto území pretrval napriek jeho potieraniu, svedčia gréckokatolíci, a to dokonca aj tí, ktorí pri východných bohoslužbách používajú maďarskú reč v Hajdudorogskom biskupstve. Ďalším Vašim rukolapným problémom je ignorovanie plynutia času. Ak podľa dostupných dokumentov napríklad vo vatikánskych archívoch je nespochybniteľný fakt príchodu sv. Cyrila (Konštantína) a Metoda medzi našich predkov o tri desaťročia skôr (rok 863), ako Vašimi historikmi zistený dátum príchodu starých Maďarov do Dunajskej kotliny (rok 896), ako hodnotiť Vaše začudovanie, že „vierozvestcovia preskočili cez územie dnešného Maďarska“? Vaša jednostranná znalosť dejín Vám bráni prijať logickú odpoveď: prešli cezeň v čase, keď starí Maďari ešte v dnešnom Maďarsku nežili. A mýlite sa v tom, že na území dnešného Maďarska „nie sú po nich nijaké stopy“. Maďarské noviny Népszabadság uverejnili 12. augusta 2009 informáciu o náleze úlomku črepu v Zalaváre, na ktorom sa dá prečítať zlomok textu písaného hlaholikou. Ide spolu o štyri znaky: dva a pol písmena a jeden kríž, pravdepodobne ide o rukopis sv. Cyrila alebo Metoda. Je to dosiaľ najstarší text, ktorý bol napísaný písmenami hlaholiky, datovaný najneskôr do roku 870. Zaiste, iné stopy, povedzme organického charakteru za tie storočia sa stratili. Pravda je taká, že Slováci vďaka svojej priamej, priateľskej a nevýbojnej povahe nepresadzovali v dejinách svoju identitu násilím. Aj v čase národnej obrody, ktorá prišla po reformách Jozefa II. v 18. storočí, okrem iného aj po zamýšľanom nahradení latinčiny nemčinou, Slováci nenasmerovali svoj nacionalizmus proti iným národom Uhorska. Jeho výsledkom bolo Slovenské učené tovarišstvo, založené v roku 1792 s cieľom napomáhať ľudu v zdokonaľovaní hospodárenia i pestovania slovenčiny. Vzniklo rok po tom, čo uhorský snem prijal veľmi stručný a na prvý pohľad nenápadný uvádzací zákon na pomaďarčenie Nemaďarov v Uhorsku, v konečnom dôsledku vedúci k zániku Uhorska. Veličenstvo kráľ Leopold II. v ňom „ubezpečuje, že v akýchkoľvek náležitostiach nebude sa používať cudzia reč“, teda latinčina, a „aby potom vlastenecká maďarská reč sa lepšie šírila a chránila, budú (na vymenovaných školách) zriadené pre potreby vyučovania maďarského jazyka a štýlu osobitní profesori, aby tí, ktorí tento jazyk neovládajú a chcú sa ho naučiť.“ Skončila sa sláva latinčiny, prestala tolerancia troch, resp. štyroch, krajinských jazykov. Začala sa maďarizácia a ten, kto sa jej chcel vyhnúť, bol pozbavený úradu, dokonca „položený na dereš“. História chcela, aby si až teraz Slováci konečne začali písať svoje pravdivé dejiny, aby ich vylúpli z dejín „germanstva“, teda barbarov, s ktorými obchodovali Rimania a pri našom Hrone sa prechádzal Marcus Aurelius. A aby ich vylúpli aj z dejín Uhorska, nesprávne menovaného Maďarskom. Ako starobylý európsky národ nemáme ani najmenší dôvod nehlásiť sa k dejinám našich predkov, ktorých dejinné zápasy neboli úzko egoistické a koristnícke, ale také, z ktorých sa môžu poučiť aj iné národy Európy. Blahej pamäti pápež Ján Pavol II. to povedal takto: „Slováci, čaká vás osobitná úloha pri budovaní Európy tretieho tisícročia“. Vzťahom Slovenska a Maďarska by zaiste neprospelo vyťahovanie bolestivých miest v našich dejinách (napríklad streľba do nevinných veriacich v Černovej v roku 1907, či zastrelenie nehovoriacej Slovenky za spev slovenskej hymny v Šuranoch v roku 1938). Nuž ale neprospieva im ani nepoznanie základných, svetom uznávaných faktov, a súbežné požadovanie ich rešpektovania. Napriek tomu považujem Váš rozhovor za otvorené vyloženie kariet na stôl s významným poznatkom: naša spoločná budúcnosť v Európe závisí „len a len“ od objektívneho zhodnotenia našej spoločnej minulosti. A v tom je naša spoločná nádej: hovoriť otvorene o faktoch a spoliehať sa na ne. Vážený pán konzul, v tejto chvíli si dovolím položiť otázku ja: dokážete si vážiť naozajstné fakty? Marián Tkáč, predseda Matice slovenskej 14. marca 2011.
BlueBoard.cz ShoutBoard